STELA

STELA

STELA

Komentáre ()

Adoptovala som si dcérku. Stela je dievčatko rómskeho pôvodu. Toto je jej školský príbeh.

Stela je prváčka. Už druhú hodinu sedíme pri domácej úlohe. Prvej. Ani nechcem premýšľať nad tým, že nás ešte čaká čítanie a písanie. Už to takmer vyzerá, že príklad vypočíta, ale… Opäť nič. Neviem, či som viac nešťastná z môjho sklamania, alebo z jej neskutočného smútku a bezmocnosti v očiach.

Povzdychnem si, veď je ešte len prvé mesiace v škole, nemôžem predsa očakávať zázraky. Veď ani neviem, aký má genetický základ. Vôbec nepoznám jej rodičov, okrem ich mien a roku narodenia som v rozhodnutí o adopcii nič iné nenašla. Stále verím, že keď skončí prvý ročník, bude to lepšie. Veď nie každé dieťa všetko ľahko chápe. Niekde v tomto momente si uvedomujem to šťastie, že s prvým dieťaťom som sa nikdy učiť nemusela.

O rok neskôr sa už trápime traja – Stela, ja i môj priateľ. Každé poobedie rovnaký scenár – najskôr s ňou píšem úlohy ja, o hodinu neskôr ma vymieňa priateľ. Napriek tomu, že sa malá neskutočne snaží, nejde jej to. Najmä matematika. Nad jedným príkladom strávime aj dve hodiny.

Pravidelne presviedčam učiteľky, že Stela potrebuje diagnostiku. Jeden deň nejaké príklady aj vypočíta, no na druhý deň s tými istými nevie ani pohnúť. Márne, odpoveďou mi je: „No, Stele naozaj nič nejde. Dokonca už na hodine ani nechce pracovať. Mali by ste sa s ňou doma viac učiť a kontrolovať ju. Nezabúdajte na to, že jej rodičia mohli byť všelijakí.“ V júni sa teším z druháckeho vysvedčenia, pri ktorom by som za iných okolností trpko zaplakala.

Prešla tretí ročník. Síce každý deň končíme písanie úloh so slzami a všetci vyčerpaní, ale čo už. Nedopustím, aby prepadla alebo aby ju preradili do špeciálky.

Vo štvrtom ročníku sa teším, že ju prijali do športovej triedy.  Konečne môže naplno využívať svoju zaťatosť a snaživosť – v atletike to vraj nie je na škodu.

V piatej triede Stela soptí, ak ju v športe náhodou niekto predbehne. Neupokojí ju ani veta: „Stela, veď všetky tie dievčatá sú od teba o dva roky staršie.“ Napriek športovým úspechom však s učivom naďalej bojujeme. Pribudol dejepis, zemepis, ťažšia matematika, literatúra. Posledné mesiace chodí zo školy čoraz smutnejšia. Vraj jej učiteľky neveria, že sa doma naozaj učí. Jej obľúbenými argumentmi sa stávajú slová, ktoré často počuje a ktoré ma ubíjajú: „Mami, je to zbytočné! Ja som predsa sprostá!“

Stela je už siedmačka. Už rok s ňou nepíšem domáce úlohy. Učí sa sama. Celkom úspešne. Zbožňuje nielen svoju triednu, ale aj matikárku, hoci matematika jej ide stále ťažko. Je z nej úspešná volejbalistka a riaditeľ školy jej nikdy nezabudne dať najavo, že si cení jej športové úspechy.

Keby ju teraz videli jej bývalé učiteľky z malého mestečka, kde strávila prvých päť rokov školskej dochádzky, nespoznávali by ju. Vysmiata, spokojná, šťastná. Plná optimizmu a predstáv, že pôjde na športové gymnázium. Má veľkú šancu, že ju vezmú.

Stačilo sa presťahovať, zmeniť školu a natrafiť na učiteľku, ktorá po dvoch mesiacoch potvrdila to, čo som roky avizovala – Stela potrebuje diagnostiku. Zistilo sa, že je dysgrafička, dysortografička a čiastočná dyslektička s poruchou krátkodobej pamäte. Stačil špeciálny prístup odborníkov a pedagógov v škole a dievča začalo prospievať. A konečne sa i usmievať.

Učitelia majú veľmi veľkú moc. Len neviem, či si dostatočne uvedomujú tú silu, s ktorou každý jeden deň narábajú.

KOMENTÁRE ODBORNÍKOV K PRÍBEHU NÁJDETE TU

Pridajte svoj názor aj vy

Podporte kampaň

Týždeň v školstve mailom

Organizátor

Kreatívny
partner

Back to Top