PATRIK

PATRIK

PATRIK

Komentáre ()
Na Slovensku máme odborníkov, ktorí deťom pomáhajú pri diagnostikovaní ich špecifických zdravotných problémov. Je to druh pomoci, ktorý má viesť k skvalitneniu ich života. Je to naozaj vždy tak? Mamička Patrika sa s nami podelí o osobnú skúsenosť.

Keď mal Patrik tri roky, poslala nás detská lekárka na psychologické vyšetrenie kvôli poruche reči. Lenže psychologička určila inú diagnózu – ľahký stupeň demencie. Patrik vraj nebude môcť navštevovať bežnú základnú školu, ale bude musieť absolvovať špeciálnu školu. Po jej skončení sa dostane maximálne na dvojročné učilište.

Bol to pre nás šok. Ihneď sme syna objednali na neurologické vyšetrenie. To však diagnózu pani psychologičky nepotvrdilo. Z neurologického hľadiska bolo naše dieťa úplne zdravé, čo nám vlialo novú nádej. Psychologička však trvala na svojom, Patrik má mentálnu poruchu. Požiadali sme preto o názor inú psychologičku, potom ďalšie dve. Všetky potvrdili pôvodnú diagnózu napriek tomu, že nemala oporu v neurologickom náleze. Ľahká demencia vraj nie je žiadna veľká tragédia, Patrik sa môže v špeciálnej škole veľa naučiť.

Nám sa však určená diagnóza stále nepozdávala, nechceli sme si ju pripustiť. Patrika sme brali ako psychicky zdravého chlapca, ktorý má iba poruchu reči. Zohnali sme mu logopéda. Veľký efekt to však neprinieslo. Patrik s ním pracovať nechcel a logopéd s ním pracovať nevedel. Nechápali sme prečo, nikto nám nič nevysvetlil. Kládli sme na Patrika nároky ako na zdravé dieťa, bez odbornej pomoci a rady. Snažili sme sa mu pomáhať sami, usmerňovali sme ho, ako sme najlepšie vedeli, no stále v nás hlodali pochybnosti, že nerobíme všetko tak, ako treba. Preto sme mu u detskej lekárky vybavili odklad nástupu do školy. A potom prišiel zlom.

Našli sme ďalšiu psychologičku. A tá nám konečne pomohla. Pristupovala k nášmu dieťaťu tak, ako by to mal robiť každý odborník. Bez nálepky mentálna retardácia, ako k novému klientovi, ktorému diagnózu treba ešte len určiť. Nová diagnóza znela: oneskorený vývoj oproti rovesníkom o dva roky a spomalené reakcie. To už neznelo tak hrozne. Takéto deti potrebujú najmä čas, porozumenie, lásku a trpezlivosť pri zdolávaní prekážok. A aktívnu podporu zo strany psychológa a špeciálneho pedagóga. Nič extra, nič, čo by bolo nad rámec zdravotnej starostlivosti.

Na Slovensku sa rodič neraz nemá veľmi o čo oprieť, ak cíti, že sa s jeho dieťaťom nedeje všetko tak, ako treba. Ak psychológ určí zlú diagnózu, nikto s ňou viac nepohne. Pretože väčšina psychológov si navzájom svoje diagnózy nevyvracia, ale potvrdzuje. Mnohí neberú dieťa ako samostatného jedinca, ktorý potrebuje individuálne ohodnotenie, hodnotia len nálepku, ktorú dostalo ako prvú. Akoby bolo pre nich jednoduchšie dieťa potopiť, než chytiť za ruku a snažiť sa ho naučiť plávať.

KOMENTÁRE ODBORNÍKOV K PRÍBEHU NÁJDETE TU

Pridajte svoj názor aj vy

Podporte kampaň

Týždeň v školstve mailom

Organizátor

Kreatívny
partner

Back to Top