Na zverejnené výsledky Testovania 9 reagujú mnohí ľudia prekvapenou otázkou: „Ak je priemerná úspešnosť zodpovedaných otázok v testoch okolo 50%, znamená to, že tie naše deti sú také slabé?!“ Nemusia byť. Odpoveď na túto otázku však z testov nedostaneme. Testovanie 9 totiž vôbec nezisťuje to, či deviataci ZŠ zvládli všetko povinné učivo. Testovaním 9 sa teda nezisťuje to, čo si väčšina rodičov myslí, že sa ním zisťuje.
Podľa Národného ústavu certifikovaných meraní vzdelávania (NÚCEM) je úloha tohto testu iná.
K téme Testovania 9 v relácii Z prvej ruky na Rádiu Slovensko diskutovala dňa 12. mája 2015 analytička Nového školstva Zuzana Zimenová s riaditeľkou Národného ústavu certifikovaných meraní vzdelávania (NÚCEM) Ivanou Pichaničovou.
Test má deviatakov „vytriediť“. Na tých najlepších, ktorí môžu ísť na akúkoľvek strednú školu bez prijímačiek, na „lepší priemer“, ktorý sa bude môcť uchádzať o štúdium na školách s maturitnými odbormi a na tých slabších a najslabších, ktorí patria „iba“ na učňovky. Preto sú otázky v teste zámerne koncipované tak, aby ich všetky dokázala správne vyriešiť iba hŕstka skutočných „premiantov“.
Investície v desiatkach miliónov eur, smerované cez národné projekty NÚCEM do posilňovania tohto typu testovania, neskvalitňujú proces vzdelávania na základných školách, hodnotia iba jeho výsledky, teda až „hotový produkt.“ Rezort školstva argumentuje, že takýto typ testovania zároveň umožní odkryť kvalitu jednotlivých škôl, preto sa vyplatia. Ale naozaj veríme tomu, že toto tie testy dokážu? A je naozaj potrebné robiť na úrovni základných škôl „rebríčky kvality“?
Najnovšie zistenia z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, ktorý sme si dali urobiť v rámci kampane Chceme vedieť viac a bude prezentovaný v najbližších dňoch, hovoria, že iba malý podiel rodičov sa pri výbere školy pre svoje dieťa riadi rebríčkami úspešnosti škôl. Výrazná väčšina rodičov si jednoducho vyberie tú „najbližšiu“ školu. A aj na otázku „Aká je podľa vás ideálna základná škola?“ si z viacerých možností najviac rodičov vybralo odpoveď, že „tá najbližšia“.
Dôvody takéhoto postoja môžu byť viaceré. Zmenil sa životný štýl rodín, rodičia viac pracujú, niektorí aj v dvoch zamestnaniach, prípadne za prácou cestujú. Nemajú čas voziť ráno deti niekoľko kilometrov do „lepšej“ školy. A mnohí z nich na to nemajú ani peniaze. Existuje aj pomerne významná skupina rodičov, ktorí sú presvedčení, že dieťa má chodiť do školy tam, kde žije, aby malo okolo seba dostatok kamarátov a aby sa mohlo postupne osamostatňovať v známom prostredí.
Predpoklad niektorých politikov, analytikov a ekonómov, že o kvalite škôl budú rodičia rozhodovať „nohami,“ sa v prostredí základných škôl, kam chodia najmä malé deti, v praxi nenapĺňa. Naopak, výrazná väčšina respondentov v prieskume si myslí, že kvalitné by mali byť všetky základné školy a štát by mal tento typ vysokej a rovnomerne rozloženej kvality podporovať. To plne korešponduje s očakávaním rodičov, že ak štát ukladá ich deťom povinnú školskú dochádzku, mal by im dať aj záruky, že škola „za rohom“ bude kvalitná.
Rodičia by privítali, keby sa škola sústredila viac na to, ako deti motivovať k učeniu počas celej základnej školy, a nie na to, aby sa „predviedli“ v teste v poslednom ročníku.
V základných školách sa deviataci testujú už celú dekádu. Najprv to bol Monitor 9, ktorý nahradilo Testovanie 9. Napriek tomu sa ministerstvu nepodarilo presvedčiť verejnosť, že ide o významný nástroj na hodnotenie výsledkov žiakov. Viac ako polovica respondentov v prieskume si totiž myslí, že o tom, ako sa dieťa učí a čo vie, vypovedajú oveľa viac jeho každodenné výsledky v škole. Preto by privítali, keby sa škola sústredila viac na to, ako deti motivovať k učeniu počas celej základnej školy, a nie na to, aby sa „predviedli“ v teste v poslednom ročníku.
Zuzana Zimenová