MAJO

majo

Príbeh vozičkára, pre ktorého sa škola nestala neprístupnou prekážkou

Ľudia nám prejavujú ochotu pomôcť. O diskriminácii možno hovoriť skôr zo strany spoločnosti. Ešte stále nie sú bezbariérové dokonca ani všetky zdravotnícke zariadenia, nehovoriac o múzeách či kinách, dalo by sa veľa hovoriť o diskriminačných zákonoch a prístupe úradníkov. Možno až budúca generácia si bez výhrad osvojí postoj, že aj tí najslabší majú právo na rovnaké šance a podmienky na kvalitný život ako všetci ostatní.

V škole sme s tým ale problém nikdy nemali. Keď sa v triede, na chodbách školy či v jedálni začal objavovať prvák na invalidnom vozíku, mnoho detí z neho nemohlo spustiť oči a pýtali sa – čo tu ten chlapec hľadá?! Prečo s ním stále chodí tá teta? Dnes už nie je Majo v škole atrakciou. Deti si naňho zvykli, považujú ho za kamaráta, pomáhajú, ak to potrebuje, ale vedia sa s ním aj pohádať, ak ich naštve – tak, ako s hociktorým iným spolužiakom.

Dôležité bolo, aby deti hneď dostali odpovede na svoje otázky. Pani učiteľky s nimi hovorili otvorene o všetkom, nič nebolo tabu. Majo má v dôsledku detskej mozgovej obrny postihnuté všetky štyri končatiny a poruchu reči. Prognózy boli dosť zlé, lekári tvrdili, že Majo sa nikdy nenaučí písať rukou, iba ak na počítači, a jeho reč bola veľmi nezrozumiteľná. Preto sme rátali aj s možnosťou, že vyučovanie v bežnej škole bude nad jeho sily a pokus s integráciou nebude úspešný.

Dnes sme presvedčení, že práve vďaka tomu, že sa mohol vzdelávať spolu so zdravými deťmi, ktoré ho motivovali, dokázal urobiť také veľké pokroky: píše rukou, veľmi sa zlepšila jeho reč a dokonca už uvažuje o štúdiu na gymnáziu. Nehovoriac o tom, že je členom detského kolektívu, ktorý ho berie ako seberovného.

Na to, aby mohli v škole prijať vozičkára, sa museli pripraviť nielen učitelia, ale celá škola. Spočiatku bola trieda, ktorú Majo navštevoval, umiestnená v prízemnom trakte, ale keď prešiel do vyšších ročníkov, bolo potrebné vybudovať bezbariérový vstup do hlavnej budovy, potom namontovať schodolez, časom pribudla špeciálna lavica a úprave sa nevyhli ani toalety. Škola musela zabezpečiť pre Maja aj asistentku učiteľa, ktorá mu po celý deň pomáhala.

Integrovanie zdravotne postihnutých žiakov je pre školu vždy práca navyše. Vyžaduje nielen personálne zabezpečenie, potrebné sú aj materiálne, technické a priestorové podmienky, a  tieto úpravy nie sú lacné. Keďže škola na ne peniaze od štátu nedostane, musí o ne bojovať sama, získavať ich z rôznych zdrojov, oslovovať sponzorov a nadácie, žiadať o granty. Mali sme veľké šťastie, že bývame v meste, kde sa nám takúto školu s ochotnými pedagógmi podarilo nájsť.

Zo skúseností ostatných rodičov s podobne postihnutými deťmi viem, že zvyknú mať oveľa väčšie problémy s umiestnením vozičkárov do škôl, často ich musia voziť do vzdialenej školy aj niekoľko kilometrov, čo je náročné aj pri zdravých deťoch, nieto ešte pri imobilných, s ktorými všetko trvá dlhšie – aj ranný domáci zhon, aj presun do školy.

V Majovej základnej škole majú dnes integrovaných devätnásť detí – okrem dvoch vozičkárov a jedného prváčika so zrakovým postihnutím sú v triedach aj deti s rôznymi poruchami učenia a pozornosti, ktoré vyžadujú špeciálny prístup. Žiaci tejto školy tak už roky vyrastajú v prostredí, kde nie je zvláštnosťou niekto, kto je iný ako ostatní. Niekto, kto horšie vidí alebo sa pohybuje na vozíku, niekto, kto potrebuje ich pomoc. Rodičia zdravých detí sa nad tým spočiatku pozastavovali, ale neskôr zistili, že prítomnosť zdravotne postihnutého spolužiaka na deti vplýva pozitívne – stávajú sa empatickejšími, núti ich to uvažovať o tom, že sú tu aj ľudia, ktorí majú v živote obmedzenia, vedia im pomáhať a prijať ich medzi seba.

KOMENTÁRE ODBORNÍKOV K PRÍBEHU NÁJDETE TU