Jej učiteľka si to však nemyslí. Pravidelne jej dokazuje, že nič nevie, pred triedou ju ponižuje a ohovára aj v iných triedach. Dievčaťu tvrdí, že je na prepadnutie. Absolútne ignoruje jej dyslexiu, neurobila nič, čím by jej učenie uľahčila. Naopak, vyslovene ju šikanuje. Dievča je totiž podľa nej „sprosté,“ ako to raz povedala bez obalu aj jeho mame.

Roky pripravujem maturantov, testujem jazykovú úroveň pri pohovoroch do práce, vediem firemné jazykové kurzy, takže znalosť cudzieho jazyka viem celkom dobre posúdiť. A Laura sa vďaka doučovaniu naozaj zlepšuje. Keď však napísala prednedávnom dobre písomku, učiteľka ju namiesto pochvaly obvinila, že to určite dosiahla podvodom. Samozrejme, bez dôkazov. My sme sa v príprave na tú písomku fakt nadreli, takže ma to dosť vytočilo.

Išla som sa teda s pani učiteľkou do školy porozprávať. Slušne som sa predstavila a spýtala som sa jej, prečo neberie do úvahy Laurinu dyslexiu, prečo ju neskúša radšej ústne, prečo odmieta o problémoch komunikovať s rodičmi a prečo ju pred spolužiakmi ponižuje a ešte ju aj krivo obviňuje namiesto toho, aby ocenila, že sa jej konečne začalo dariť. Odpovedí som sa samozrejme nedočkala, učiteľka sa urazila a snažila sa rozhovor čo najrýchlejšie ukončiť. Na druhý deň vyzvala Lauru jej triedna, aby sa angličtinárke ospravedlnila.

Chápem, že učitelia na stredných školách to nemajú ľahké, ale vylievať si zlosť na deckách, to nie je fér. Laurini rodičia sú nešťastní. Nevedia si dať rady, keďže v škole s nimi odmietajú komunikovať. Učitelia si tam navzájom kryjú chrbát, pochybenie nepripustia. Laura napokon vďaka tomu, že som sa jej zastala, neprepadla. Na vysvedčení mala z angličtiny štvorku. Jednu bitku sme teda vyhrali, vojna však pokračuje. Čo bude s dievčaťom o rok, nikto nevie. Všade sa píše o tom, ako žiaci terorizujú učiteľov a verím, že to je v mnohých prípadoch aj pravda. Ale ako sa má brániť nezrelé, zakomplexované decko, keď je to naopak?!

Podobný príbeh, ako je ten Laurin, zažíva aj Edo. Priblíži nám ho jeho mamička:

„Mám syna na prvom stupni základnej školy, ktorý má špecifické vývojové poruchy učenia – dysgrafiu a dyslexiu a prevodovú poruchu sluchu. Má problémy najmä s učením cudzieho jazyka. Zle počuje, zle píše, zle číta. Na začiatku sa veľmi snažil, no v poslednej dobe je deprimovaný a angličtinu nechce ani vidieť.

Angličtinárka ho zopárkrát počastovala výrokmi, že „v histórii školy nemali doteraz žiaka, ktorý by mal z testu 0 bodov“ alebo „tvoja mama si myslí, že na vine som ja ale ty si len lenivý sa učiť“. Malý ju nemá rád a keď im odpadne angličtina, vyhlasuje to za najšťastnejší deň vo svojom živote. Teraz prepadá.

Snažila som sa v škole argumentovať viacerými metodikami, ktoré hovoria o tom, ako pracovať s deťmi so špecifickými poruchami učenia, ale neuspela som. Pani zástupkyňa riaditeľky mi poradila, že na to by som musela mať odporúčanie z poradne a požiadať o integráciu, ale že chápe, že tomu sa rodičia bránia, keďže nechcú, aby to malo dieťa doživotne v papieroch.

Dnes viem, že som jej naletela, pretože situácia dieťaťa sa dá po čase znova prehodnotiť, dieťa teda nie je „poznačené“ na celý život. Škole sa zrejme len nechcelo vyrábať synovi individuálny študijný plán.“