V rámci kampane Chceme vedieť viac sme sa počas celého roka 2014 pýtali ľudí na ich predstavy o budúcnosti vzdelávania. Organizovali sme tvorivé workshopy pre deti aj dospelých v rôznych mestách a obciach Slovenska, diskutovali sme s odborníkmi za okrúhlymi stolmi. V rámci kampane sme dali ľuďom príležitosť diskutovať aj o vážnejších témach – o zmysle povinného vzdelávania, o tom, nakoľko sa v budúcnosti zmení rola učiteľa a do akej miery má byť vzdelávanie regulované a kým. Nazbierané odpovede, nápady a návrhy budeme prezentovať koncom novembra.

Z rôznych podnetov, ktoré v kampani odzneli, sa nám podarilo zosumarizovať zaujímavé zistenia. Napríklad, že v našej krajine ešte stále veríme, že naše školy fungujú na dobrom základe a ak občas niekde nastane nejaká problémová situácia, jej zdrojom sú obvykle deti, nie nepružný školský systém. A keďže v školách pribúda čoraz viac detí, ktoré potrebujú z rôznych dôvodov individuálny prístup učiteľov, špecifickú úpravu vzdelávacieho prostredia, či špecializovanú odbornú pomoc, viedlo nás toto zistenie k ďalšej otázke – do akej miery dokážu vlastne dnešné školy deťom v učení pomáhať?

Často pozorovaná neschopnosť bežnej základnej školy prispôsobiť sa potrebám detí nás nabádala k tomu, pýtať sa ďalej. Ako to v skutočnosti v školách naozaj funguje? Čo ak je všeobecne zdieľaná predstava, že sa učitelia žiakom venujú najviac ako môžu a ak niekde niečo náhodou zaškrípe, ide len o ojedinelý prípad nezvládnuteľného decka, iba ilúziou? Čo ak je situácia vážnejšia ako sa na prvý pohľad zdá a problémy, ktoré v kampani otvárajú najmä rodičia, majú charakter systémovej chyby?

A tak sme sa začali pýtať žiakov, rodičov, učiteľov, špeciálnych pedagógov, právnikov, psychológov a ďalších odborníkov, kde podľa nich pramení podstata problémových situácií, ktoré tak často medzi rodičmi kolujú v anekdotickej podobe a na ktoré žiadne doterajšie reformné koncepty vôbec nereagujú.

Ukázalo sa, že situácie, ktoré sa v príbehoch opisujú, nie sú v našich školách ojedinelým javom. Problémy, na ktoré v nich deti narážajú, nemajú charakter zriedkavého pochybenia jednej osoby, ale ich možno vnímať ako chybu školského systému. Tá chyba má tendenciu stále sa opakovať, hoci vždy v iných scenároch. Preto možno aj tieto príbehy, ktoré sme na webe kampane zverejnili, považovať za užitočný referenčný rámec, z ktorého možno vychádzať pri uvažovaní nad potrebnými zmenami.

Zverejnené príbehy detí zároveň ilustrujú, že v škole potrebuje individuálny prístup a pomoc pedagógov každé dieťa, bez ohľadu na to, či je alebo nie je zaradené do kategórie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ukazuje sa totiž, že aj ten najlepší žiak môže mať niekedy obdobie, kedy učivu nie veľmi rozumie, je nesústredený, alebo je opakovane chorý a veľa látky vymešká. Ani v takýchto prípadoch nie sú učitelia zvyknutí deťom pomáhať. Často ani netušia, čo je príčinou toho, že žiak v učení poľaví. Na to, aby ho dokázali „potiahnuť“, potrebujú oveľa viac komunikovať – so žiakom samotným, s rodinou, ale aj medzi sebou.

Prvé výstupy z kampane predstavíme 25. novembra 2014 v Bratislave. Už teraz však vieme povedať, čo je jedným z leitmotívov, ktoré sa v predstavách ľudí často opakujú. Deťom svojich detí v budúcnosti prajú, aby boli Slovensku školy, ktoré sa budú vedieť prispôsobovať potrebám žiakov a nie školy, ktoré budú chcieť od žiakov, aby sa prispôsobili ich obmedzeným možnostiam.

Zuzana Zimenová

Autorka je analytička a editorka portálu noveskolstvo.sk.

Článok bol uverejnený v novembrovom vydaní časopisu Dobrá škola.