Hrali ste sa niekedy so sklenenou guľou? Takou, ktorou zatrasiete a objekt v strede sa na chvíľu stratí za hmýriacimi sa malými čiastočkami. Triasť môžete aj miliónkrát a pomyselné vločky zakaždým poletia inak a inam aj dopadnú. No keď fujavica na dlani pominie, objekt v strede zostane neporušený stáť na svojom mieste. Takto sa už dvadsaťpäť rokov hráme so školami.

Predstavte si, že sa raz ráno zobudíte a zo správ sa dozviete, že podľa najnovších zistení sú slovenské školy nadpriemerne dobré v medzinárodných porovnaniach. Žiaci sa v nich dobre cítia, učitelia ich radi a inovatívne učia a rodičia so školami aktívne spolupracujú. Vďaka tomu deti v škole dosahujú skvelé výsledky a radi v nich trávia čas s rovesníkmi aj dospelými. Čo sa medzitým stalo?

Zhodli sme sa, že chceme zmenu

Po parlamentných voľbách v roku 2016 sa, ako obvykle, sformovala vláda. Pri predstavovaní jej programu premiér vyhlásil, že v nasledujúcom štvorročnom období si dá osobne záležať na tom, aby sa naštartovali potrebné zmeny vo vzdelávaní, ktoré rezonovali v predvolebnom období. Preto do funkcie ministra povolal skúseného človeka, ktorý najprv počúva, posudzuje rôzne návrhy, skúma možné dopady a až potom rozhoduje.

Ba čo viac, vláda si je vedomá, že pozitívne zmeny v školách sú behom na dlhú trať. Netreba len opraviť a zariadiť budovy, ale aj kultivovať vzťahy, podporovať spoluprácu a poskytovať všemožnú podporu. Aby tomu novo vytvorená vláda dala pevné základy, usiluje o zhodu naprieč politickým spektrom. Nestačí totiž len hovoriť, že vzdelávanie je prioritou, ale aj jasne pomenovať, čo sa v ňom má dosiahnuť. Iba vďaka tomu sa po ďalších voľbách zásadne neotočí kurz a nezačne sa opäť odznova.

Preto bolo už v roku 2016 prijaté rozhodnutie, že zásadnejšie zmeny treba konzultovať so všetkými, ktorých sa dotknú. Potrvá to síce dlhšie ako jednoduché nariaďovanie zhora, no výsledky budú o to trvácnejšie. Zároveň sa nič nebude zavádzať plošne, ale najprv sa odskúša v menšom rozsahu. Až keď sa to osvedčí, budeme ostatných motivovať a pomáhať im, aby to zaviedli aj do svojej praxe.

Zhrnuli sme si, na čom sme

Aby sa vôbec mohli naštartovať dobré veci, treba si najprv zhrnúť dostupné fakty. To netrvalo veľmi dlho, pretože už pred voľbami boli k dispozícii údaje, správy a analýzy o slovenskom školstve, ktoré opakovane pomenúvali tie isté problémy. A tak už niekedy na jeseň 2016 sme presne vedeli, čo funguje, čo treba vylepšiť a čo nefunguje vôbec. Vtedy sa aj ostrieľaným politickým matadorom zakrútila hlava. Tak veľa vecí treba zmeniť! Tak veľmi všetko so všetkým súvisí! Kde začať? A ako?

Začala sa hľadať zhoda na dlhodobých cieľoch a krátkodobých prioritách. Vychádzalo sa nielen z predvolebných sľubov, ale aj zo skúseností  a návrhov profesijných združení, štátnych úradov, samospráv, odborníkov aj laikov. Na konzultácie boli prizývaní učitelia, rodičia aj deti, lebo práve oni vzdelávaním dennodenne žijú a dokážu vygenerovať veľa nápadov, aby sa učilo a vyučovalo lepšie. Do leta 2017 boli ciele a priority pomenované.

Rozhodli sme sa, čo chceme dosiahnuť

Medzi dlhodobé ciele sa napokon dostali tieto tri:

1. každé dieťa má prístup ku kvalitnému vzdelaniu a pri svojom učení sa dostáva podporu, aby mohlo rozvinúť svoj jedinečný potenciál;

2. každý učiteľ dostáva kvalitný servis a účinnú podporu vo svojej adekvátne ocenenej práci, aby sa mohol venovať všetkým žiakom podľa ich individuálnych potrieb;

3. každý rodič má prístup k takým službám, ktoré mu umožňujú zlaďovať svoj pracovný a rodinný život, pomáhať deťom pri učení a zapájať sa do diania v škole.

Konečné výber cieľov sa vtedy zdôvodňoval tým, že predsa o deti ide v prvom rade. Bez kvalitných učiteľov to však nepôjde. A ani bez zapojenia rodičov. Na základe prieskumov sa už vtedy vedelo, že veľká časť verejnosti si želá, aby bola každá škola kvalitná a rodičia môžu svoje dieťa bez obáv zveriť do tej najbližšej. A stále má slobodu voľby.

Návrhy sme posúdili do hĺbky

Keď bolo jasné, čo chceme v dlhodobom horizonte dosiahnuť, začalo sa prehodnocovať to, čo už je.

Z perspektívy troch cieľov sa diskutovalo o tom, čo funguje a čo by mohlo fungovať lepšie. No nezostali sme len pri konštatovaniach. Z nadhľadu sme posudzovali aj vtedy presadzované návrhy.

Bude vzdelávanie naozaj fungovať lepšie, ak doň nalejeme viac peňazí? O tom pochyboval málokto. Avšak zodpovednosť kázala pýtať sa aj to, na čo peniaze použiť, aby sa zlepšili vzdelávacie výsledky.

Budú učitelia naozaj robiť svoju prácu kvalitnejšie, ak budú lepšie zaplatení? Nikto nespochybňoval, že učiteľskú prácu treba primerane oceniť a do škôl prilákať šikovných učiteľov aj iných odborníkov. Ani tu sme však nekĺzali iba po povrchu. Nemôžeme rovnako odmeňovať tých, čo svoju prácu robia skvele, priemerne a nedostatočne. Preto sme prijali aj kritériá odmeňovania a pomenovali nároky, ktoré na učiteľov kladieme.

Budú deti naozaj lepšie pripravené na život, ak zmeníme obsah učiva? Takmer každý hovoril o tom, že sa treba učiť praktické veci. Predvídavo sme sa však zamysleli aj nad tým, kto najlepšie určí, čo sa treba učiť, ako a kedy? Zistili sme, že učivo nemusíme dopodrobna predpisovať, ale rôzne možnosti ponúknuť len tým učiteľom, ktorí to potrebujú. Ostatným stačí povedať, čo majú žiaci ovládať a potom už nechať na nich a ich žiakov, ako to dosiahnu. Keď budú dospelí, nebudú to mať predsa iné. 

Budeme vedieť, akú úroveň vzdelávania máme, ak budeme žiakov testovať? Málokto hovoril, že testy sú a priori zlé. Dlho sme však diskutovali o tom, čo je zmysluplné testovať a čo sa dá vyhodnocovať inak. Či sa zamerať na dosiahnutú úroveň alebo pokrok. A najmä ako výsledky využiť na pomoc deťom učiť sa lepšie a učiteľom učiť ich efektívnejšie.

Takto sme premysleli veľa vecí: aké rôzne podoby môže mať učenie, kto doň môže prispievať, ako pripravovať a ďalej vzdelávať učiteľov, ako zveľaďovať všeobecné aj odborné vzdelávanie či vysokoškolské štúdium. 

Zmenili sme prístup 

Približovanie sa k  stanoveným cieľom sme od začiatku poctivo vyhodnocovali. Z perspektívy potrieb detí, učiteľov a rodičov sme posudzovali všetky prichádzajúce nápady a návrhy. Na to, aby sme mohli všetko sľubné vyskúšať a všetko dobré prijať, sme prestali vtesnávať ľudí do systému a začali systém prispôsobovať ľuďom a rýchlo sa meniacemu svetu. Povedali sme si, že zdroje, ktoré máme, majú nasledovať potreby. Nie naopak.

V roku 2020 sme na konci volebného obdobia začali mať dojem, že základy sú položené a každá ďalšia vláda na nich môže stavať. Akcenty sa zaiste budú meniť, no základné smerovanie zostane rovnaké. Niekedy v roku 2025 nám údaje potvrdili, že prepad sa zastavil. Okolo roku 2030 sme začali dobiehať a predbiehať iné krajiny.

V roku 2040 sme sa ráno zobudili, pozreli si správy a deti spokojne vypravili do školy. Ešteže v tom 2015-tom prestali len triasť guľou!

Peter Dráľ 

Skrátená verzia textu bola uverejnená v denníku SME dňa 23. novembra 2015.