Príbeh dievčaťa, ktoré napriek sluchovému postihnutiu úspešne zvládlo vzdelávanie v bežnej škole
Keď sa Bibka narodila, počula. Obzerala sa za šepotom, reagovala na slovo, básničky, spievanie. Možno aj preto, že stále okolo seba čosi hovorené počúvala, začala predčasne hovoriť. V ôsmich mesiacoch sme jej už rozumeli prvé slová – bába, bábo, Biba, mama, tato, havo, … Bolo ich niečo vyše dvadsať. Bolo to roztomilé dievčatko, viac usmiate ako uplakané.
Keď Bibka dostala virózu s vysokými teplotami, zvládli sme to iba s obkladmi, bez antibiotík. Po krátkom čase bola znovu zdravá. Zdravá, len sa mi zdala trošku uzavretejšia, viac sa hrala sama s hračkami. Mala som pocit, že si ma všíma každým dňom trochu menej, keď prechádzam okolo nej. Keď ma však uvidela, vždy sa rozžiarila ako slniečko. Jedného dňa prišla k nám moja mamka, ktorá ju mesiac nevidela a hovorí: „Nezdá sa Ti, že sa Bibka zmenila po tých vysokých teplotách? Ja by som s ňou šla rozhodne k ušnému“. Mala pravdu, Bibka stratila značnú kapacitu sluchu.
Bibu som sa napriek tomu snažila vychovávať úplne normálne. Neviem posúdiť, ako by sa jej život uberal, keby som ju dala do špeciálnej školy, ale vtedy som sa tomu bránila. Bála som sa ju poslať ďaleko od rodiny do internátu a nechcela som, aby stratila kontakt so svetom počujúcich. Stálo ma to množstvo námahy, vytvárania rôznych didaktických pomôcok doslova na kolene, vysvetľovania a energie, ale neľutujem. Špeciálne školy majú nesporne svoje výhody, školených profesionálov, skvelé pomôcky, množstvo skúseností, ktoré je dobré využívať, aby človek nebol tak vyčerpaný. No ja som sa rozhodla dcérku radšej integrovať do bežnej školy.
Biba absolvovala strednú školu ako druhá najlepšia študentka v ročníku. Na špeciálnej škole by bola možno mala väčšie pohodlie a pohodu, nemusela by tak prepínať svoje sily, ale ona bola vždy ambiciózna, súťaživá, nikdy som ju nemusela naháňať do učenia, takže nechať ju chodiť do školy spoločne so zdravými deťmi bolo asi dobré rozhodnutie.
V bežných školách nemala so spolužiakmi žiadne problémy, všade sa spolu naučili perfektne komunikovať. Uvedomujem si, že bolo šťastím, že po narodení Bibka istý čas počula, lebo tak sa jej s rovesníkmi komunikovalo ľahšie, dokonca sa jej uchoval aj melodický hlas, ktorý sa jej zmení iba vtedy, keď nenosí načúvací aparát. U detí, ktoré nepočujú od narodenia, to môže byť ťažšie.
Vo vyšších ročníkoch základnej školy a na strednej však Biba narazila na problémy. Pri komunikácii s vyučujúcimi a pri počúvaní ich výkladu musela Biba vynakladať čoraz viac energie. Pri sústredení sa na to, čo hovorili jednotliví učitelia, z ktorých nie každý správne artikuloval, jej často unikol súvis. Tým, že nepočuje sykavky, niekedy započula iné slová ako boli reálne vyslovené.
Musela si preto od spolužiakov požičiavať poznámky, aby si ich prepísala. Stálo ju to síce viac námahy, ako kohokoľvek iného z triedy, ale pri odpisovaní prednášok sa zase veľa naučila. Na niektorých hodinách doslova spala, pretože pani učiteľka mala priveľmi monotónny hlas. Na iných si zase slúchadlá načúvacieho prístroja radšej vypla, lebo sa prednášajúci profesor, ktorý mal príliš hlasný prejav, pohyboval tak blízko nej, že je to v slúchadlách veľmi silno rezonovalo.
Dnes je Biba už vysokoškoláčka. Vysokoškolský systém jej viac vyhovuje. Ku každej téme si môže sama naštudovať všetky potrebné informácie vlastným tempom. Môže sa učiť v knižnici, pracovať s internetom. To, že dokázala prekonala ťažkosti pri učení v bežných školách nižších stupňov, v nej prebudilo chuť dokázať ešte viac.