Nominovaní delegáti zastupovali širokú škálu rozličných potrieb a väčšina z nich prišla na vypočutie zo školy v hlavnom vzdelávacom prúde, teda nie zo špeciálnej školy. Viacerých z nich sprevádzali aj ich zdraví spolužiaci.

Podujatie ponúklo mladým ľuďom príležitosť vyjadriť sa. Vytvorilo pre nich platformu na sformulovanie vlastných názorov na oblasť vzdelávania, na vyslovenie svojich potrieb a požiadaviek a na uvažovanie o víziách do budúcna. Mladí ľudia sa tak mohli podeliť o svoje osobné skúsenosti a spoločne debatovať o tom, ako vyzerá v praxi inkluzívne vzdelávanie a ako ovplyvňuje ich každodenný život.

Nasledujúce postrehy mladých ľudí (ich mená uvádzame v zátvorkách), ktoré ponúkame nižšie, sú prevzaté z materiálu Názory mladých na inkluzívne vzdelávanie, ktorý vznikol na základe vypočutia mládeže so zdravotným znevýhodnením v Európskom parlamente v Bruseli v roku 2011. Viac informácií o podujatí ako aj úplné prepisy diskusií mladých v jednotlivých skupinách nájdete na webovej stránkeEurópskej agentúry pre špeciálne vzdelávacie potreby a inkluzívne vzdelávanie, ktorá vypočutie zorganizovala.

Niektorí ľudia nechápu rozdiely. Ľudia bez zdravotného postihnutia sa s človekom so zdravotným postihnutím môžu vyrovnať dvoma spôsobmi – buď idú preč, nestarajú sa a nesnažia sa, alebo sa skúšajú pýtať a pochopiť ho, hoci ho vlastne nechápu. Môj otec mával problémy, keď som bol mladší, lebo ľudia nevedeli, čo je to ADHD, a otec nevedel, ako im to vysvetliť. Je dôležité, aby ľudia poznali rôzne druhy problémov (Dagur).

Ťažkou úlohou je pochopiť problémy jednotlivých žiakov. Škola a jej zamestnanci by mali chápať ťažkosti dieťaťa a poskytnúť mu podporu, ktorú potrebuje, aby sa mu darilo. Mali by sme sa dostať do bodu, kde nie je diskriminácia, ale pochopenie (Sam, Charlotte, Jere).

V spoločnom vzdelávaní so zdravými deťmi sa môžeme stretnúť s novými bariérami, ktoré musíme prekonávať, ako sú napríklad: nepružné postoje učiteľov (Wessel); prekážky brániace učeniu a sociálne bariéry (Bethany); spoločenské vplyvy a tlaky na rodičov (Triin); šikanovanie (Sophie); slabé sociálne zázemie a nevyhovujúce podmienky na učenie mimo školy (Gemma); nedostatočná občianska vybavenosť, slabá prístupnosť verejných miest, problémy s dopravou (Francesco).

Pedagogická príprava učiteľov je skutočne mimoriadne dôležitá (Sophie). Pedagogická príprava neraz však neposkytuje dostatok správnych informácií o integrácii zdravotne postihnutých do bežných škôl. Ľudia so špeciálnymi potrebami už i tak majú problém a snaha o zaistenie podpory, ak nie je adekvátna, im niekedy ešte viac komplikuje život (Wessel).

Učitelia niekedy nemajú ani záujem dozvedieť sa niečo o zdravotnom postihnutí (Méryem). Vláda zodpovedá za vyplácanie miezd učiteľom za ich prácu, sú platení za to, že učia, ale nie sú motivovaní, aby sa venovali niečomu „navyše“. Väčšinu učiteľov preto ani nezaujíma inklúzia, nechcú sa dozvedieť niečo viac o špeciálnych vzdelávacích potrebách (Laima).

Učitelia by potrebovali dobrú metodiku (Elin). Učitelia možno majú obavy z toho, že by zdravotne postihnutým žiakom museli venovať viac pozornosti ako ostatným (Robert). V triede s niekoľkými žiakmi so zdravotným postihnutím by však učiteľ nemal venovať prílišnú pozornosť postihnutým. Učiteľ musí nájsť rovnováhu medzi podporovaním žiakov s postihnutím aj bez postihnutia (Daniel).

Dvaja alebo viacerí učitelia a asistenti v inkluzívnej triede musia pracovať ako tím. Je to zručnosť navyše, ktorú si títo učitelia musia osvojiť špeciálnou prípravou. Učiteľ by mal mať podporu ďalších odborníkov, aby sa vedel rozhodnúť, koľko doplnkového času vyžadujú žiaci s postihnutím (Philipp). Vládne škrty však majú vplyv na niektoré druhy pomoci. Peniaze tečú do škôl, ale je to nanič, pretože podporu musia robiť učitelia sami, ale nevedia, ako na to (Wessel).

Jednotliví odborníci musia pracovať spoločne. Nová generácia pedagógov by mala byť lepšie pripravená na to, aby rozumela žiakom s postihnutím, a aby sa vyučovanie uskutočňovalo lepšie. V mojej krajine sa pomáha až priveľa (Kamilla).

U nás zas musíme stále žiadať o pomoc. Pomoc neprichádza automaticky. Je to dlhý proces, kým dostanete, čo potrebujete (Pauline).

Potrebujeme viac technických pomôcok, aby osoby s postihnutím mali prístupné informácie (François). Slabozrakí žiaci potrebujú viac elektronických kníh a zvukových kníh (Łukasz, Áron).

Fyzický prístup do budov je dôležitý (výťahy, automatické dvere, prístupné vypínače a pod.) (Thomas).

V prípade písomiek treba doplnkový čas (Łukasz).

Potrebujeme systémy internej podpory na pomoc pre žiakov so zdravotným postihnutím, a to priamo v škole. V  prípade pomoci zvonka sa totiž môžu cítiť odlišní a izolovaní (Mei Lan).

Učitelia musia byť otvorení, aby pochopili, čo žiak potrebuje, ako mu pomôcť (Nana-Marie). Človek môže byť dobrý v jednom predmete a v druhom nie, ale prísne kritériá by mu nemali brániť v rozhodnutí študovať aj tieto oblasti (Daniel).

Žiakov neradno nijako odrádzať (Robert). Potrebujeme si veriť (James). Je dôležité, aby mi aj učitelia verili (Efstathios). Učitelia musia venovať viac pozornosti tomu, čo žiaci dokážu, a nie tomu, čo nedokážu. Ľudia nás musia vnímať aj inak, než len cez naše postihnutie. Som sluchovo postihnutá – ale to nie ja, iba moje uši. Ja a moja porucha nie sme jedno a to isté. Pedagógovia potrebujú viac vedomostí o zdravotnom postihnutí. Potrebujeme viac spoločných aktivít – mimo školy, vo voľnom čase, pri športe a pod. – pre zábavu (Elin).

Najväčším problémom sú zastarané postoje a nedostatočné poznatky ľudí – je to ako život v tme (Triin). Skutočným problémom je nutnosť neustále druhým vysvetľovať, čo potrebujem – ťažko dosiahnuť, aby si ostatní uvedomovali moje obmedzenia. Je veľmi ťažké, keď to musím robiť znova a znova. Spoločenské kontakty medzi žiakmi s postihnutím a bez neho sú preto často príliš obmedzené (Barbara).

Musíme hlavne odstrániť diskrimináciu a šikanovanie. Niektorí študenti vedia dosť o mojom zdravotnom postihnutí, ale i tak sa zo mňa smejú pre poruchu ADHD (Maria).

Učitelia by mali hovoriť so žiakmi o postihnutí – bežní žiaci sa nedokážu rozhodnúť, ako by mi mohli pomôcť (Áron). Informovanosť o rôznych zdravotných postihnutiach by mala byť súčasťou vzdelávacieho programu pre všetkých (Katrina).

Spoločnosť nechce akceptovať ľudí s ťažkosťami určitého typu, ale spoločenské prijatie je pre nás veľmi dôležité (Robert). S postihnutím sa spája stigma, ktorú treba odstrániť. V bežnom prostredí musia žiaci s postihnutím znova a znova  vysvetľovať svoje problémy novým učiteľom a spolužiakom. Potrebujeme ohľaduplnosť (Keenan).

Na ceste k inkluzívnemu vzdelávaniu je potrebné zohľadňovať viac psychologické otázky, než tie praktické. V prípade „skrytého“ postihnutia, ako je napríklad Aspergerov syndróm, treba o ňom ľudí informovať, lebo si vytvárajú vlastné závery. Aj odborníkom niekedy chýbajú vedomosti a pýtajú sa: „Aký máte vlastne problém?“ Všetci sme individuálni – môj autistický spôsob myslenia  ovplyvňuje to, kým som (Daniel).

Ľudia nie vždy vedia účinne komunikovať (Tomáš).

Každý chápe inkluzívne vzdelávanie inak, neexistuje spoločná definícia inkluzívneho vzdelávania a to je problém. Potrebujeme lepšiu informovanosť – nepohneme sa ďalej, kým si každý nebude uvedomovať, čo v skutočnosti znamená, byť postihnutý (Katrina).

Potrebujeme „školy bez bariér“. Inkluzívne vzdelávanie môže byť prospešné pre všetkých, aj pre ľudí bez postihnutia (Elmo, Kanivar, Aure, Fé).

[button size=“small“ link=“http://inepribehy.noveskolstvo.sk/charlotte.html“ target=“_blank“]KOMENTÁRE ODBORNÍKOV K PRÍBEHU NÁJDETE TU[/button]