Na Slovensku žijú dva milióny mladých ľudí vo veku do 30 rokov, čo sú dva milióny budúcností, konštatovala pred časom prijatá Stratégia SR pre mládež. Zaiste, každý človek, a nielen mladý, má nejakú budúcnosť. No druhou stranou mince miliónov individuálnych budúcností je jedna spoločná, ktorú budú žiť všetci spolu.
Britský interdisciplinárny výskum Beyond Current Horizons (Za súčasné horizonty) v rokoch 2007-2009 skúmal možné scenáre vývoja ľudskej spoločnosti v najbližších desaťročiach. Destilovaním najrôznejších trendov a faktorov vedci identifikovali tri smery možného spoločenského vývoja. Na základe ich detailných charakteristík potom vytvorili tri „ideálne“ modely budúcnosti. Ideálne nie v zmysle najlepšie možné, ale skôr „čisté,“ bez prímesí ostatných dvoch modelov. V realite to síce takto nefunguje, skutočný vývoj spoločnosti sa v každej krajine kľukatí a „čistý“ model nevznikne nikde, no vďaka týmto ideálnym predstavám dokáže ľudská myseľ ľahšie vnímať a spracúvať podobnosti a odlišnosti rôznych alternatív a lepšie si uvedomovať aj ich možné dôsledky.
V našej kampani sme sa britským výskumom inšpirovali a tri „ideálne“ modely budúcnosti sme si pracovne nazvali ako „individualistický“, „komunitárny“ a „kolektivistický“. Na kreatívnych workshopoch sme potom voľne rozvíjali myšlienky o rôznych podobách vzdelávania, ktoré s uvedenými modelmi budúcnosti viac či menej korešpondujú.
Dôverujem iba sám sebe a spolieham sa na svoju rodinu
V „individualistickom“ modeli sa všetko sústreďuje okolo jednotlivca, jeho záujmov a potrieb. Jediným útočiskom človeka je jeho rodina, ktorej členovia si poskytujú podporu naprieč generáciami. Starostlivosť o ľudí rôzneho veku je v omnoho menšej miere v rukách štátu alebo iných organizácií. Rodiny sú variabilnejšie a existujú rôznorodé formy rodičovstva. Deti prichádzajú na svet počas plného pracovného nasadenia rodičov, a preto si rodinní príslušníci musia zlaďovať svoj čas na rôznorodé aktivity.
Byť dobrým občanom v takejto budúcnosti znamená žiadať od štátu a od iných čo najmenej. Dobrý občan je nezávislý a sebestačný. K spolupráci s ostatnými ľuďmi ho motivujú individuálne záujmy. Jednotlivci sú súčasťou skupín len po dosiahnutie spoločného cieľa a skupiny potom zanikajú. Jediná „skupina,“ na ktorú sa to nevzťahuje, je práve rodina. Tá v omnoho väčšej miere vychováva a vzdeláva a rodinné „kurikulá“ sa preto v rôznych rodinách prirodzene líšia. Vo všeobecnosti sú však deti veľmi skoro vedené k samostatnosti. Podporuje sa rodičovstvo „voľného výbehu,“ kde majú deti väčšiu autonómiu a preberajú väčší diel zodpovednosti.
Práca je stredobodom života. Umožňuje ľuďom realizovať svoj potenciál, zarábať a vytvárať si úspory, aby mohli žiť život podľa svojich predstáv. Byť zamestnaný alebo mať zaistený iný príjem, je základný predpoklad existencie. Individuálna kvalifikácia je mimoriadne dôležitá na uplatnenie sa. Rovné príležitosti sú chápané v tom zmysle, že každý má právo pokúsiť sa uspieť. Ľudia sa sťahujú za prácou aj do väčších vzdialeností a človek sa za svoj život presťahuje aj niekoľkokrát. Každý sa spolieha najmä na vlastné sily a schopnosti.
Narastá význam lokálnej ekonomiky, čo je odrazom neochoty ľudí zapojiť do svojich životov štát. Spoločnosť ako celok je liberálna, podporuje individuálne sebavyjadrenie. Posun od homogénnosti je evidentný aj v spotrebiteľskom správaní. Obchody a výrobky sa jasne odlišujú a ponúkajú spotrebiteľom niečo, čo im dáva pocit jedinečnosti. Stále viac ľudí produkuje vlastné potraviny, opravuje staré veci, svojpomocne si udržiava svoj majetok. V spoločnosti prevláda kultúra „urob si sám“.
Patrím k skupine, komunite, či firme, s ktorou sa stotožňujem
Základnou jednotkou „komunitárnej“ spoločnosti je domácnosť, ktorá môže, no nemusí byť totožná s rodinou. Domácnosť je prijímateľom základných služieb poskytovaných štátom. Jednotlivé domácnosti sú pripojené na rôzne siete pomocou inteligentných technológií. Povinné vzdelávanie sa skrátilo a líši sa podľa lokalít, no spravidla sa poskytuje iba do obdobia ranej puberty. Dosiahnutie dospelosti sa naopak posunulo na neskôr kvôli potrebe upevniť si sieť vzťahov, v ktorých človek funguje. Existuje systém mentorov a stále rozsiahlejšia sieť vrstovníckych skupín, ktoré umožňujú vzdelávať a uplatniť sa aj bez rodiny.
Jednotlivci sa podieľajú na činnosti rôznych asociácií, ktorých je nespočetné množstvo. Spolky veriacich aj združenia postavené na svetských hodnotách sú obzvlášť silné, pretože vytvárajú prostredie dôvery a poskytujú ľuďom oporu. Mnohé spoločenstvá fungujú na miestnej úrovni a mnohé sú iba virtuálne. Pre človeka je najdôležitejšie patriť do rôznych skupín. Existujú asociácie, ktoré musia svojich členov aktívne získavať a aj také, ktoré si z množstva uchádzačov vyberajú podľa prísnych pravidiel. Ľudia sú vedení k tomu, aby si budovali svoje portfólio. Identita a reputácia sú dôležitejšie ako kvalifikácia a jednotlivci musia investovať do svojej prezentácie, ak sa chcú presadiť.
Spolky sa podobajú na firmy. Ľudí však nielen zamestnávajú, ale poskytujú im aj prístup k vzdelávaniu či zdravotnej starostlivosti. Mnoho ľudí trávi čas aj v príležitostných skupinách, ktoré sa utvárajú na rozvíjanie konkrétnych zručností či trávenie voľného času. Mnoho miestnych ekonomík prosperuje a bohatstvo sa uchováva vo vnútri komunít. Viaceré majú aj vlastnú, digitálnu menu. Domáce práce a pomáhajúce profesie sú cenené, pretože prispievajú k blahobytu komunít. Mimo nich je bežná krátkodobá práca na diaľku. Iba niektoré spoločnosti investujú do pracovných centier, kde sa môžu spolupracovníci z rôznych komunít aj fyzicky stretávať.
Štát predovšetkým vytvára podmienky na to, aby sa ľudia mohli spájať. Poskytuje základnú ochranu, bezpečnosť a starostlivosť. Zároveň sa snaží podporovať transparentnosť a v prípade potreby regulovať združenia, ktoré by mohli spoločnosť ako celok ohrozovať. Tradičné úlohy polície boli prenesené na miestnu úroveň. Rôzne zoskupenia ponúkajú alternatívu k tomu, čo ponúka štát, ktorý je v mnohých ohľadoch len „prvým poskytovateľom medzi rovnými“. Štátna aj miestna príslušnosť sa stala súčasťou zmluvných vzťahov a súťaže medzi krajinami i komunitami.
V prvom rade som súčasťou spoločnosti, moje individuálne potreby sú až na druhom mieste
V „kolektivistickom“ modeli spoločnosti neprevažuje túžba po vytváraní rodiny v jej tradičnej podobe. Rodiny sú stále miestom lásky a podpory, sú však len jedným z mnohých miest, kde človek takéto pocity zažíva. Ustupuje sa aj od zdôrazňovania príslušnosti ku konkrétnym skupinám, množstvo rolí sa prenáša na spoločnosť ako celok. Ľudia sa začali považovať za „opatrovateľov“, ktorí nesú spoluzodpovednosť za zveľaďovanie verejného priestoru a poskytovanie služieb širšiemu spoločenstvu. Vyžadujú zodpovednosť od svojich volených zástupcov, podieľajú sa na demokratických procesoch a uvedomujú si dôležitosť aktívneho prístupu. Každá väčšia výzva sa rieši spoločne, a to na miestnej aj celoštátnej úrovni. Pozitívny posun sa vníma ako dôsledok spolupráce a uznanie nie je pripisované konkrétnym jednotlivcom.
Myslenie aj činnosť človeka sú úzko prepojené s technológiami, ktoré uľahčujú občiansku participáciu. Ľudia sú stále jednotlivcami s vlastnými menami a potrebami, každý však chápe, že je závislý od činností ostatných. Prevláda vnímanie, že čím sú sociálne výhody širšie, tým viac z nich môžu všetci ťažiť. Práca ľudí v rôznych prostrediach prinútila firmy prehodnotiť tradičný postoj, že know-how je hodnotné iba vtedy, ak je uchovávané v rámci firmy. Nové licencie umožňujú intelektuálne a priemyselné vlastníctvo zdieľať a autorstvo je priznávané iba symbolicky.
Pre vstup do zamestnania je nevyhnutná počítačová gramotnosť a znalosť sieťových technológií. Zamestnanci rátajú aj s iným než finančným ohodnotením, s flexibilnými pracovnými podmienkami a so zdieľaním pracovných pozícií. Sú zvyknutí fungovať v organických kolektívoch a zamestnávateľmi sú považovaní za plnohodnotných jedincov, nielen za mozog a pár rúk na prenájom. Je nevyhnutné, aby každý urobil svoju časť práce, akokoľvek môže byť malá. Flexibilné zamestnania umožňujú všetkým lepšie narábať s časom a spoločensky sa angažovať.
Hlavnou úlohou štátu je kultivovať občiansku spoločnosť. Keď je to nevyhnutné, štát reguluje správanie jednotlivcov a skupín tak, aby zaistil presadenie dlhodobých celospoločenských záujmov. Podporuje sociálnu mobilitu, čím sa snaží eliminovať identifikovanie sa jednotlivcov s konkrétnymi skupinami. Verejné služby sú financované a riadené preneseným výkonom štátu a zabezpečujú ich miestne občianske združenia. Zapojenie sa do nich je vnímané ako príspevok spoločnosti, a preto ľuďom stojí za to nájsť si na ne čas a energiu.
1 + 1 + 1 = 1 (?)
V jednotlivých modeloch majú jednotlivci, skupiny, inštitúcie a štát rozdielne postavenie a úlohy. I keď nepredstavujú „ideálne typy“ v pravom slova zmysle, sú systémami s veľkou mierou vnútornej konzistencie a s významnými dôsledkami pre fungovanie spoločnosti i jednotlivcov.
V pluralitnej spoločnosti nemožno očakávať, že sa s jedným, druhým či tretím modelom stotožnia všetci ľudia bezo zvyšku. Želateľné nie je isto ani to, aby bol jeden z modelov autoritatívne presadený zhora. Preto nezostáva nič iné, len o preferovaných modeloch diskutovať a snažiť sa medzi nimi hľadať prieniky. To ponúka ľuďom šancu neostať vo vleku pozorovaných trendov, ale ovplyvňovať vývoj spoločnosti smerom k udržateľnej budúcnosti pre všetkých.
V našej kampani uvažujeme o budúcnosti v horizonte 25 rokov. Keď si ten istý počet rokov odrátame, ocitneme sa v rokoch 1989/1990. Pohľad do spätného zrkadla nám jasne ukazuje, že prognózovanie na základe (vtedy) dostupných poznatkov ani náhodou nerátalo s takými zásadnými a rýchlymi zmenami, aké sa napokon udiali. Jedna z tých, ktorá výrazne ovplyvnila všetky oblasti života, spočívala v presunutí dôrazu z kolektívneho či kolektivistického na individuálne a individualistické. Z toho vyplýva ponaučenie, že ani dnes nemôžeme s určitosťou povedať, ktorú z troch budúcností, a či vôbec niektorú, budeme v roku 2040 naozaj prežívať.
Táto historická skúsenosť nám zároveň ponúka príležitosť uvedomiť si, že rôzne modely spoločnosti korešpondujú s rozdielnymi modelmi vzdelávania. A naopak, že vzdelávací systém môže významne prispievať k tomu, aby sa konkrétny spoločenský model v realite rozvinul. Preto je o žiaducej podobe vzdelávania dôležité uvažovať v širšom kontexte a neprichádzať s naoko jednoduchými riešeniami, ktoré spoločenské trendy a zastávané hodnoty ľudí nereflektujú.
V oblasti vzdelávania nám na Slovensku chýba zmysluplná vízia. Prvým krokom k načrtnutiu spoločensky široko akceptovateľnej vízie vzdelávania je spoznať hodnoty, preferencie a predstavy ľudí o žiaducom vývoji spoločnosti a želanej podobe vzdelávacieho systému. Práve tie sme mapovali na našich workshopoch a v reprezentatívnom prieskume verejnej mienky. Naše zistenia rozpracujeme do alternatívnych možností a verejnosti ich na jeseň predstavíme v Atlase predstáv verejnosti o budúcnosti vzdelávania na Slovensku.
Peter Dráľ
Kompletné výstupy britskej iniciatívy Beyond Current Horizons (Za súčasné horizonty) z roku 2009, ktorými sme sa v našej kampani inšpirovali podobne ako českí kolegovia v kampani Česko mluví o vzdělávání, sú dostupné tu.