Príbeh dieťaťa s Downovým syndrómom, ktoré základná škola odmietla ďalej vzdelávať
Prvý stupeň základnej školy ukončila bez výraznejších problémov. Vzdelávaná bola v bežnej triede spoločne so svojimi spolužiakmi, za pomoci asistentky učiteľa. V učení sa jej darilo, medzi deti zapadla, všetko bolo v poriadku. V siedmej triede sa však situácia začala komplikovať. Učivo je na druhom stupni základnej školy náročnejšie a nie všetci učitelia mali s Emou potrebnú trpezlivosť. Riaditeľka školy preto rozhodla, že Ema bude oslobodená od niektorých predmetov. Vzhľadom na Emino postihnutie išlo o bežný krok v súlade so školským zákonom, ktorým sa zvyknú podobné situácie riešiť. Žiakovi sa vypracuje individuálny študijný plán, v ktorom sa môžu niektoré predmety vynechať. Takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať vyšetrenie dieťaťa v odbornej poradni a odporúčanie špeciálneho pedagóga. V prípade Emy však škola tento postup nedodržala, ale konala svojvoľne.
Riaditeľka školy zároveň rozhodla, že Ema bude vzdelávaná prevažnú časť dňa mimo svoju triedu, v tzv. špeciálnej učebni. So spolužiakmi, s ktorými sa kamarátila sedem rokov, mohla byť zrazu iba tri vyučovacie hodiny týždenne a počas veľkej prestávky. Ďalšie tri hodiny mala tráviť v inej triede, v ktorej v tom čase učila učiteľka, ktorá bola ochotná venovať sa Eme. Zvyšok času, stráveného v škole, Emu vzdelávali izolovane od ostatných detí, v samostatnej miestnosti o rozmeroch približne 3×3 metre, v bočnom krídle školy, vedľa šatní na telesnú výchovu, bez tabule a ďalších pomôcok, iba s asistentkou učiteľa. O svojom kroku informovala riaditeľka rodičov obyčajným listom na hlavičkovom papieri školy.
Keď sa rodičia Emy sťažovali, že je ich dcérka bezdôvodne oddelená od ostatných detí, a že je nedostatočne vzdelávaná, škola argumentovala Eminým zdravotným postihnutím. Ema je vraj v bežnom vyučovacom procese nevzdelávateľná, napriek tomu, že sa jej dlhé roky predtým darilo, o čom svedčia riadne vysvedčenia. Od ostatných detí je vraj oddelená preto, aby sa na učenie lepšie sústredila. Škola odporučila rodičom preradiť Emu do špeciálnej školy.
Napriek sťažnostiam rodičov škola od svojho rozhodnutia neustúpila a v priebehu školského roka situácií, ktoré Emu zbytočne traumatizovali, pribúdalo. Blížiaci sa koniec školského postavil Eminých rodičov pred zásadnú otázku – čo s ňou bude ďalej? Kým sa ich podnet dorieši súdnou cestou, ubehnú roky. A v škole, kde Emu odmietajú, nemá zmysel ostávať.
Po úmornom hľadaní našli školu, vzdialenú od ich bydliska vyše šesťdesiat kilometrov. Napriek komplikovanému každodennému dochádzaniu sú však radi, že sa niekto ich dcérky ujal a môže dokončiť dochádzku do bežnej základnej školy.