Stačilo pár dní a syn chodil zo školy s nešťastným výrazom na tvári. Potom prišli prvé slzy: „Maminka, ja som ešte nedostal žiadnu včeličku.“ Krútili sme hlavou a nechápali. Ako je možné, že si prváčik nezaslúži včeličku?
Synovým učiteľom bol mladý muž, dôverovala som mu. Dni však šli ďalej, syn sa učil čítať, písať, počítať a namiesto pomoci prichádzali od učiteľa prvé červené opravy, podčiarknuté chyby. Domov chodila kôpka nešťastia. Ja som chodila do školy a pýtala sa. Odpoveďou mi vždy bolo: „Treba viac cvičiť, písať, čítať…“

V druhej triede sa začal synov výkon oproti ostatným deťom viditeľne zhoršovať a tento rozdiel som vždy dostala na podnose: „Treba sa viac snažiť.“ Ako rodičia sme vôbec nechápali, že druhák môže mať v škole také ťažkosti.
Horšie známky, zhoršenie správania, zhoršenie psychiky, tlak na nás rodičov, náš tlak na syna, všetci sme boli zo školy čoraz nervóznejší. Dnes mám už zložené ružové okuliare. Ale vtedy som verila, že ľudia v cirkevnej škole urobia všetko pre blaho detí. Bola to chyba. Mala som dôverovať svojmu dieťaťu. Keď si spomeniem, ako som naň kričala, keď nebolo schopné prepísať správne jednu vetu… Dnes by som si nafackala.

Môj syn je citlivé dieťa a túto situáciu nezvládal. V prvom polroku tretej triedy sa vyhrotila natoľko, že mi volávali zo školy, že syn sa neovláda a kričí po učiteľoch. Viete, čo kričal na svojho triedneho? Na tú vetu nezabudnem: „Ty ma nemáš rád, ty mi robíš zle!“ Nikto, naozaj nikto z tých profesionálov si neuvedomil, že kričí o pomoc.

Pre mňa to však bola posledná kvapka. Navštívili sme psychologickú poradňu. Synovi diagnostikovali poruchu učenia. Keby sa bola riešila hneď, nemusel sa takto trápiť. Nikto si to však v škole nepriznal. Dali sme ho preto do inej.

V novej škole dostal syn novú učiteľku. Táto pani učiteľka bola jediná osoba v školstve, pri ktorej zažil, aké to je dostať jednotky, pochvalu, byť rovnocenný v kolektíve. Žiaľ, trvalo to veľmi krátko.
Prešiel na druhý stupeň. Piata trieda, trojky, sem tam štvorka. Odniesla som do školy výsledky testov z poradne a syn získal úľavy pri diktátoch. Avšak s vyšším náporom učiva prišli väčšie problémy. Začali doučovania, skončili všetky aktivity a krúžky, ostala iba škola.

Napriek našej snahe boli čoskoro z trojok štvorky, zo štvoriek päťky. Opäť sme chodili do školy, no zbytočne. „Učíte sa s ním? To ťažko, predsa nič nevie“.

Doma sme fungovali akoby vo vlnách. Boli obdobia, kedy sme sa na všetko naozaj vykašľali, aj syn aj my. A potom sme si opäť povedali, že to predsa musíme zvládnuť. Ukázať „im“, že sa syn dokáže naučiť. Vyvíjali sme na to enormné úsilie, ktoré nás všetkých stálo všetku energiu a voľný čas.

Stále sme nechápali, ako je možné, že keď doma niečo vie, aj tak prinesie zlú známku. V poradni krútili hlavou. „Má poruchy učenia, ale nie sú také výrazné, aby mal až také zlé známky. Nechápeme, takýto prípad sme ešte nezažili, také vyhrotenie.“ Dostali sme papiere na integráciu. Špeciálny učebný plán však škola synovi nevypracovala ani po štyroch mesiacoch.

Čo v takej situácii? Máme sa ísť sťažovať do školy? Dá sa to vôbec niekomu vysvetliť? Opäť zmeniť školu? Napísala som snáď do každej špeciálnej a súkromnej školy v blízkom okolí. Všetky boli obsadené.

Do toho si syn v siedmej triede syn zlomil nohu a absolvoval dve operácie. Najväčšou fackou pre neho aj pre nás bola päťka, ktorú dostal z domácej úlohy, ktorú neodovzdal, keďže už ležal v nemocnici.

Nie sme ideálni rodičia. Ale pre svoje dieťa chceme len to najlepšie. Je naozaj nutný taký tvrdý prístup, že to deťom, ktoré sú znevýhodnené, zničí život?

Veľmi by som si želala, aby bol učiteľ opäť vážené povolanie. Aby mal plat, ktorý si zaslúži. Aby skvelí pedagógovia nemuseli zo školstva odchádzať a hľadať si miesta, kde uživia svoje rodiny. Aby riaditelia škôl nemuseli prijímať ľudí, ktorí sa na toto povolanie nehodia.

Ale kým to tak nebude, poučte sa, rodičia, z našich chýb. Dôverujte svojim deťom! Sústreďte sa u nich na to dobré a podporujte ich, pretože radosť a spokojnosť vašich detí a ich zdravie sú to najcennejšie!