Veľa problémových situácií som zažívala aj v komunikácii s vedúcou kuchyne v škôlke. Upozornila ma, že môj syn nepatrí do „normálnej“ škôlky ale do škôlky „špeciálnej“. Oznámila mi, že deťom v škôlke sa nesmú podávať žiadne lieky a keď Marekovi budem chcieť pichnúť inzulín, budem musieť vyjsť z budovy, ba dokonca z areálu materskej školy, a inzulín mu vraj smiem pichnúť až na ulici pred škôlkou. Ďalší problém videla v tom, že Marekovi nechávam v skrinke glukomer a hypo výbavu, teda džús a sladkosti pre prípad hypoglykémie. To je vraj zakázané, nič také v skrinke nesmie byť.

Napriek veľmi negatívnemu postoju kuchyne sme sa s riaditeľkou dohodli na určitom kompromise. Marek chodí do škôlky na štyri hodiny, raňajkuje doma, obeduje doma a v škôlke mu je podaná iba desiata, ktorú ja ráno donesiem v označenej škatuľke, dám ju kuchárke, tá ju podá učiteľke a učiteľka ju dá Marekovi. Je to dosť vtipné, koľkými rukami prejde jedno jabĺčko, kým sa dostane k môjmu synovi, ale keď som ho raz dala priamo učiteľke, vedúca kuchyne sa rozčúlila, že ide o hygienický priestupok, lebo iba kuchárka je oprávnená vydávať deťom stravu.

Napätie medzi kuchyňou, škôlkou a nami narastalo, až v lete vyústilo do inšpekcie z hygieny. Samozrejme, že kontrola otvorila akurát skrinku môjho syna, iné skrinky ju nezaujímali. Vytkli mi glukomer a hypo výbavu, ktoré som tam stále nechávala, pretože bez toho sa môj syn jednoducho nezaobíde.

Pred začiatkom nového školského roka mi riaditeľka oznámila, že ak trvám na tom, že Marek bude chodiť do škôlky, budem si musieť jeho prípadnú hypoglykémiu riešiť sama. To však nejde, prudké zmeny hladiny cukru sa musia riešiť okamžite a nie až vtedy, keď rodič dobehne do škôlky. Riaditeľka si to však vysvetliť nedala, pravidlá vraj musia platiť pre všetkých rovnako.

Dozvedela som sa, že keby vraj niekto videl učiteľky manipulovať s glukomerom či podávať môjmu malému sladkosti a nahlásil by to na inšpekciu, mohla by prísť riaditeľka o miesto. Problém teda nebol v tom, že by sa personál škôlky bál, že Marekovu hypoglykémiu nezvládne, problém bol v zákazoch, ktorých sa báli viac. Pritom sme nežiadali nič mimoriadne.

Marek sa všetko pekne naučil robiť sám, vie si nastaviť glukomer, aj sa sám pichne do prsta kvôli kvapke krvi, z ktorej sa urobí glykémia. Pomôcť mu treba len s nabratím kvapky krvi na prúžok, lebo ešte nemá vyvinutú jemnú motoriku, a keď má hypoglykémiu, tak sa mu trasú rúčky. Poprosila som teda len o to, aby mi zavolali a nahlásili do telefónu výsledok testu, že ja už budem presne vedieť, aké jedlo treba dať Marekovi zjesť, aby sa mu hladina cukru vyrovnala. V škôlke však neboli ochotní vyjsť nám v ústrety.

Neviem, čo má robiť. V lete som sa zamestnala aspoň na štyri hodiny, aby sme s manželom nejako utiahli rodinný rozpočet. Strava diabetika nie je lacný špás, a keďže máme o Mareka strach, často mu meriame glykémiu, dokupujeme testovacie prúžky a aj tie niečo stoja. Chceme mu preto zabezpečiť kontinuálny monitor, aby sme mohli žiť všetci bez strachu, ale na ten si musíme najprv našetriť. Naozaj si nemôžem dovoliť ostať s Marekom doma a nepracovať, keďže si to jeho zdravotný stav vôbec nevyžaduje.