…ale pani učiteľka by bola nervózna, že nestíhame prebrať učivo.“ Máloktorá veta sa nám počas workshopov v našich základných školách vryla do pamäti tak hlboko ako táto. Napadne nám zakaždým, keď sa rozprávame o obsahu učiva, metódach práce, prístupe učiteľov, ale aj o podmienkach, v ktorých učia a protichodných očakávaniach, ktoré na nich a na žiakov „systém“ kladie. Naše školstvo totiž na papieri prekypuje humanizmom Atén, no spôsob jeho fungovania je nepodarenou replikou Sparty.
Priamočiare vyjadrenie žiačky, vyslovené akoby mimochodom, šokuje v tom, ako dlho si vo vzdelávaní vystačíme s kasárenským systémom. V tereziánskej dobe sme baraky premenovali na školy, opatrili ich drevenými lavicami a patričnými insígniami. Na prístupe sme dlho nezmenili vôbec nič, a tak sa počas nasledujúcich štyroch či piatich režimov obmieňali iba tie insígnie s hlavami pomazanými, nepomazanými aj všelijako poškvrnenými. V posledných dekádach sme zhumanizovali základné dokumenty, zateplili budovy a vymenili okná, do každej triedy zavesili text hymny a do lavíc rozdali tablety. No pýtať sa, či dokonca viesť dialóg, je v našich školách aj po vyše 250 rokoch aktivitou na vlastné riziko. Pre žiakov i učiteľov.
Základnou výbavou každého dieťaťa je zvedavosť. Všetci poznáme ten nekonečný sled otázok „A prečo?,“ ktorý máloktorého dospelého nezačne po chvíli iritovať. Namiesto legitímneho „Neviem“ alebo „Čo myslíš, prečo to tak je?“ ho až pričasto ukončíme jednoduchým: „Lebo!“
V škole prirodzenú zvedavosť dieťaťa tlmíme aj fyzicky. Disciplinujeme nielen myslenie a pýtanie sa, ale aj pohyb. Veď ako by to vyzeralo, keby nám deti chodili po triede, kedy sa im zachce? Alebo sa pýtali bez zdvihnutia ruky? V prvých rokoch života tak deti učíme chodiť a rozprávať, aby sme im potom na dlhé roky zakazovali voľne sa hýbať a pýtať. A potom sa ešte čudujeme, že ako dospelí sa v rôznych inštitúciách a každodenných situáciách radšej ani neozvú. V prevládajúcom vnímaní totiž stále „vyrušuje“ ten, kto sa pýta, a nie ten, čo nepočúva.
Klásť dobré otázky je väčšie umenie ako dávať správne odpovede. Otázku treba vedieť položiť, zatiaľ čo odpoveď si stačí vyhľadať a zapamätať. Pri cibrení schopnosti pýtať sa nepomôžu ani všetky diely encyklopédia Britannica, ani Google v tablete. Aby sme niečo zistili, nestačí otázku iba sformulovať, potrebná je najmä vnútorná motivácia a niekedy aj odvaha ju vôbec položiť. Odkukanie od suseda nestačí, lebo otázka je „dobrá“ iba v istej chvíli a v určitom kontexte. A najmä – vzniká v dialógu.
Ak je naše vlastné učenie sa do veľkej miery postavené na kladení otázok, prečo z toho nevychádza aj naše vyučovanie v školách?
Lebo! Nedostatok priestoru na pýtanie sa a hľadanie odpovedí v dialógu nie je deficitom iba v triedach, ale aj v kabinetoch a zborovniach, na obecných zastupiteľstvách, v školských úradoch a na ministerstve. S dialógom nepočíta vymedzený obsah vzdelávania, učebné materiály, organizácia výučby, ani príprava učiteľov. Opýtať sa na konci hodiny, či niečo nebolo jasné, nie je spoločným učením sa v dialógu.
Dlhoročným zanedbávaním umenia diskutovať sme si vypestovali kultúru nepočúvania na jednej a frflania na druhej strane. A mnohým to tak aj vyhovuje, lebo iné nepoznajú alebo sa toho boja. Poznanie však vzniká iba v dialógu, v podriadenosti sa pestuje len poslušnosť. Ani u dospelých si autoritu nezíska ten, kto si iných podriadi alebo im niečo nariadi, ale ten, koho rešpektujú a kto rešpektuje ich. Ak chceme, aby žiaci kriticky mysleli, treba ich okrem iného učiť i to, aby žiadnu autoritu nebrali bezvýhradne. Kým však budeme kladenie otázok a spochybňovanie „daného“ brať ako podrývanie autority, pod aténskou fasádou budeme aj naďalej učiť iba sparťanskej disciplíne.
Na odstránenie pretrvávajúcej schizofrénie medzi „papierom“ a realitou sa potrebujeme začať rozprávať o tom, či chceme na Slovensku Atény alebo Spartu. Či chceme aktívnych a kritických občanov alebo nepremýšľajúcich a poslušných členov systému. Reprezentatívny prieskum verejnej mienky pri tejto otázke odhaľuje takmer rovnomerné rozloženie medzi dvoma pólmi. Viac než tretina respondentov sa priklonila k názoru, že učiteľ by mal byť pre deti autoritou a zdrojom poznania. Druhá tretina ľudí preferuje, aby bol učiteľ pre deti priateľom a sprievodcom ich učením. A o čosi menej než tretina opýtaných je rozkročená niekde medzi tým.
Otázne je, či sa tieto dva svety dajú zmysluplne a vyvážene skombinovať, pretože zatiaľ si z oboch vyberáme to horšie. Deti sú prvou obeťou našej neférovej hry, v ktorej sa hrá podľa iných pravidiel, než sa deklaruje. Veľmi citlivo to vnímajú a dávajú nám to pocítiť zakaždým, keď „vyrušujú“ alebo si nachádzajú rôzne cestičky, ako všelijaké zákazy a príkazy obísť. Presne ako dospelí.
Peter Dráľ
P.S.: Ak to až doteraz nebolo zrejmé, Sparta má i cnosti a Atény aj neresti. Ale to už je téma – na diskusiu…