V posledných mesiacoch ministerstvo školstva názorne predviedlo, ako sa vzdelávacia politika nemá robiť.

V januári ministerstvo školstva do medzirezortného pripomienkového konania posunulo návrh novely školského zákona. Zmeny sa mali okrem iného týkať stanovenia maximálneho počtu detí v školských kluboch, prijímacieho konania na stredné školy a maturitnej skúšky či rozšírenia možnosti dokončenia základnej školy. Mala sa tiež zaviesť nová definícia výchovy a vzdelávania či vymedzenie inkluzívneho vzdelávania a školských podporných tímov. Viaceré z avizovaných zmien aktéri v školstve privítali, mnohé iné však ostro kritizovali (napr. tu, tu, tu, tu a tu). K návrhu prišlo napokon vyše tisíc pripomienok, väčšina zásadného charakteru. Napríklad Združenie miest a obcí Slovenska ministerstvu adresovalo spolu 38 pripomienok, z toho 37 zásadných. 

Aj keď navrhovaná novela školského zákona mala desiatky strán a dotkla sa prakticky všetkých zákonom pokrývaných oblastí, nebolo možné ju považovať za začiatok koncepčnej zmeny vzdelávania v regionálnom školstve. Bola skôr súborom menších opráv a doplnení, a teda bola viac “údržbárska” a “prevádzková”, než reformná. Ak aj napriek tomu k návrhu prišlo tak veľa pripomienok, svedčí to o nevhodnom vecnom nastavení viacerých zmien a najmä o neparticipatívnom procese ich legislatívnej prípravy. Návrhy totiž nevychádzali z poctivého skúmania potrieb účastníkov vzdelávania, neboli dostatočne založené na dátach a analýzach, neopierali sa o konsenzus pri vymedzení základných pojmov. To všetko preto, že neprešli poctivou diskusiou s odborníkmi a praktikmi, ako to skritizovala napríklad aj Slovenská komora učiteľov.

Po rozporových konaniach s pripomienkujúcimi subjektmi, ktoré sú po splnení zákonných podmienok povinnou súčasťou legislatívneho procesu, návrh ministerstvo napokon stiahlo a snažilo sa prepracovať. Pri najviac kritizovaných bodoch to v podstate znamenalo ich vyškrtnutie alebo vymedzenie vo vágnejšej podobe, čím sa pomyselný legislatívny počin roka v regionálnom školstve degradoval na návrh množstva malých záplat, ktoré nijako zásadne neriešia veľké problémy systému vzdelávania.

Ministerstvo tak ukázalo, ako sa to nemá robiť a sú za tým dva hlbšie dôvody. 

1. Rezort školstva pod vedením Branislava Gröhlinga nemá ucelenú koncepciu rozvoja regionálneho školstva, z ktorej by ozajstné riešenia a na to nadväzujúce zákonné zmeny vychádzali. Keď však nemáte aspoň základný reformný koncept, nebudujete nový systém, ale spoliehate sa iba na udržiavanie a opravovanie toho starého a v mnohých aspektoch nefunkčného.

2. Ministerstvo školstva s jeho súčasným vedením participatívny proces tvorby školskej legislatívy nechápe, neuplatňuje a iba ho predstiera. Dôsledkom toho je, že tí, čo majú zmeny reálne uviesť do praxe, sú vynechaní z procesu ich nastavovania, a preto k nim potom z vecného aj procesného hľadiska vznášajú zásadné výhrady. 

Akoby to nestačilo, ministerstvo rovnaký nekoncepčný a neparticipatívny postup zvolilo aj pri ďalších návrhoch zmien, napríklad návrhu novely zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch a neskôr aj pri návrhu novely zákona o vysokých školách. Pri prvom z nich napríklad Združenie miest a obcí Slovenska vyzvalo na jeho stiahnutie a prepracovanie po diskusii s odborníkmi, pričom návrhom vyčítalo nesystémovosť a nelogickosť. Pri druhom, ktorý má okrem iného zásadne zmeniť postavenie a činnosť samosprávnych orgánov vysokých škôl, sa ministerstvu podarilo dlho  nepredstaviteľné – v zásadnej kritike a spoločnom postoji zjednotilo rôzne univerzity i vysokoškolské reprezentácie (napr.  Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Ekonomická univerzita, Trnavská univerzita, Univerzita Mateja Bela, Slovenská rektorská konferencia, Rada vysokých škôl, Študentská rada vysokých škôl).

Navrhované zmeny vo vysokom školstve tak kopírujú hlbšie dôvody kritiky pri návrhoch zmien v regionálnom školstve – absencia ucelenej koncepcie a neparticipatívny proces prípravy. Prvý problém výstižne zhrnul dekan Právnickej fakulty UK Eduard Burda: „Zmena riadenia vysokých škôl nemá byť cieľom, ale len cestou. Lenže my nemáme ani zadefinovaný cieľ.“ Druhý dôvod pomenovala prezidentka Zuzana Čaputová po stretnutí s rektormi, ktorí sa podľa nej „necítili byť prizvaní do prípravy zákona.“ To, že až po masívnej kritike vznikla expertná skupina, do ktorej boli prizvaní zástupcovia akademických reprezentácií, je znakom toho, že vedenie ministerstva svoje zámery so zainteresovanými konzultuje až pod nátlakom. 

Nekoncepčnosť a neparticipatívnosť sú zásadné deficity pri tvorbe verejnej politiky. V prostredí slovenského školstva však existuje ešte jeden vážny problém. Ani dobre nastavené a participatívne prediskutované návrhy, ktoré súčasné vedenie ministerstva školstva evidentne nebolo schopné pripraviť, sa nemôžu udiať bez zmeny systému riadenia a financovania na všetkých úrovniach. V regionálnom školstve si to vyžaduje dokončenie decentralizácie verejnej správy, funkčné prepojenie kompetencií zriaďovateľov, škôl a ďalších aktérov spolu so zmenou systému financovania. Vo vysokom školstve si to vyžaduje funkčné nastavenie systému vnútorného riadenia a motivačný systém financovania. Z doterajšej činnosti vlády a ministerstva školstva sa nejaví, že sa takýchto zmien dočkáme ešte v tomto volebnom období. Budeme tak naďalej svedkami pretrvávajúcej údržbárčiny s neprehliadnuteľnými prvkami fušerstva.

Peter Dráľ | noveskolstvo.sk & chcemevedietviac.sk