Prečo by to tak malo byť?

1. Časové dôvody
   Dnešní prváci na základných školách skončia povinnú dochádzku v roku 2024 a zmaturujú v roku 2027. Netušíme, ako bude svet vtedy vyzerať, preto je menej dôležité hovoriť v škole „o svete“. Oveľa dôležitejšie je rozvíjať schopnosti detí pohybovať sa „vo svete“. Dôležité je pripraviť ich tak, aby zmeny v nich nevyvolávali pasivitu, ale aby sa v zmenách zorientovali a uvedomele riadili svoje životné osudy.
2. Psychologické dôvody
   Súčasné psychologické poznanie hovorí, že človek sa vyvíja v určitých štádiách (Piaget, Erikson, a i.), že každý človek je iný (Gardner, a i.) a že človek sa celý život učí (evolučná psychológia). Naše poznanie človeka sa v budúcnosti prehĺbi, ale tieto princípy pravdepodobne zostanú. Preto je nevyhnutné pripravovať deti na neustálu premenu seba aj sveta podľa meniacich sa individuálnych a sociálnych potrieb. Deti nie je možné pripravovať podľa toho, čo dnes považujeme za dôležité, ani podľa toho, ako dnešný svet vnímajú.
3. Pedagogické dôvody
   Ak sa má človek meniť podľa potrieb meniaceho sa života, musí sa meniť uvedomele. Učí sa celý život, ale efektívne je to len vtedy, ak si uvedomuje, kedy sa učí, ako sa učí a čo sa učí. „Učenie“ sa tu nerovná vzdelávaniu, vzdelávanie je „len“ jeho súčasťou. Už v povinnom vzdelávaní by malo dieťa získavať zručnosti pre komplexné učenie sa počas života. Pre deti je výhodnejšie, ak sa učia v skupine, ktorá je sociálne, kultúrne aj intelektuálne a emocionálne rôznorodá, preto je integrácia rôznych detí vhodnejšia ako separácia.
   Štát nikdy neobsiahne zvláštnosti jednotlivých škôl a regiónov, preto treba čo najviac uvoľniť tvorbu kurikula a pedagogických materiálov. Štát by mal predpísať len základné princípy kurikula (zvlášť pre 1. a pre 2. stupeň základných škôl) a tiež základné výkonové a vzdelávacie štandardy po absolvovaní každého z týchto stupňov. Všetko ostatné by mal nechať na školy – rozpis obsahu, rozpis predmetov, rozloženie do ročníkov, tvorbu a získavanie učebných materiálov a učebníc, spôsoby prestupu z inej školy, a pod.
4. Občianske dôvody
   Žijeme v liberálnej demokracii. Nevieme, ako sa bude vyvíjať, ale možno predpokladať, že demokracia sa zachová v nejakej forme humánne orientovanej spoločnosti, lebo európska civilizácia je na princípoch demokracie založená; a stáročia sa vyvíjala ako humanisticky organizovaná spoločnosť. Preto treba deti pripraviť na svet, v ktorom sa vyjednáva, robia sa kompromisy, kde má indivíduum platný hlas, ale musí sa aj podriadiť kolektívu, kde je každý plne zodpovedný za svoje činy, kde je potrebné a vhodné uvedomele sa zúčastňovať na aktivite spoločenstva. Taká príprava detí zmenší riziko nástupu totalitných síl.
5. Kultúrne dôvody
   Svet sa neustále mení, každý človek je tvorcom kultúry, preto nie je možné pripraviť dieťa na určitú podobu kultúry alebo na určitú podobu organizácie spoločnosti. Oveľa viac ako v minulosti sa v globálnom meradle stretávajú kultúry, žijeme v multikultúrnom svete. Preto treba deti pripraviť na nepredvídané situácie v organizácii spoločnosti, na stretávanie sa kultúr, aj na kultúrne konflikty.
6. Technologické dôvody
   Technika a technológie sa vyvíjajú príliš rýchlo na to, aby sme mohli predpovedať ich budúcu podobu. Ani podobu internetu o pár rokov nemožno predpovedať. Deti musia byť pripravené na neočakávané premeny techniky a poznania sveta. Nestačí zoznámiť ich so súčasnou podobou techniky, hoci by bola aj najmodernejšia, ale treba rozvinúť ich technickú predstavivosť a zručnosti.
7. Organizácia škôl
   Povinné vzdelávanie treba otvoriť svetu a neformálnemu vzdelávaniu, lebo len tak môže škola pripraviť deti na meniaci sa svet mimo nej. Žiaci nezačínajú žiť až po skončení povinného vzdelávania, ale ich plnohodnotný život sa odohráva z veľkej časti v škole. Škola je život sám, preto musia aj v škole cítiť, ako funguje svet.
   Musíme umožniť úplný vstup internetu a najnovších technológií do triedy. Musíme umožniť vstup rodičov, mimovládnych organizácií a lokálneho prostredia do školy. Musíme zoslabiť štátnu reguláciu obsahu, foriem aj organizácie vzdelávania, umožniť oveľa viac lokálnej, neštátnej, odbornej pedagogickej a rodičovskej regulácie. Musíme umožniť žiakom plnohodnotne spolurozhodovať o chode školy a o vzdelávaní. Deti z rôznych sociálnych, etnických, kultúrnych skupín musíme integrovať do spoločných kolektívov a špeciálne školy musíme obmedziť na absolútne nevyhnutné minimum. Musíme tiež naplno otvoriť možnosti diferencovaných foriem povinného vzdelávania (verejné, súkromné, obecné, cirkevné, školy založené občianskymi združeniami a mimovládnymi organizáciami, a pod.). S tým súvisí aj radikálne uvoľnenie možností pre mimoškolské vzdelávanie, v rodine aj v komunite. Školskú inšpekciu musíme buď úplne zrušiť, alebo ju orientovať len na sledovanie kvality absolventov škôl. Rovnako musíme orientovať aj testovanie žiakov – buď ho úplne ponechať na školách, alebo testovať len pri výstupe z jednotlivých stupňov škôl.
8. Financovanie škôl
   Toto všetko ovplyvní financovanie škôl, ktoré by malo byť čo najviac decentralizované. Prostriedky by mali byť v čo najväčšej miere v rukách škôl a čo najmenej v rukách štátu, VÚC, obcí či iných zriaďovateľov. Štát by mal kontrolovať absolventov škôl, nie detaily práce škôl.

Povinné vzdelávanie by malo vychádzať z troch rovnocenných hodnôt:

a)     Úcta k jednotlivcovi a k ľudstvu. Dôvod: Tak sa rozvinula európska civilizácia a kultúra a súčasné poznanie ukazuje, že kombinácia snahy o zachovanie jednotlivca so snahou o zachovanie celého spoločenstva je efektívnou cestou pre vývoj homo sapiens.

b)    Úcta k právnemu systému. Dôvod: Bez rešpektovania práva, ako aj bez schopnosti zodpovedne posúdiť, kedy sa mám právu vzoprieť, by sa spoločnosť rozpadla.

c)     Úcta k životnému prostrediu. Dôvod: Zničené životné prostredie Zeme zničí aj človeka.

Človek ako jednotlivec i ľudstvo ako celok vstúpilo do obdobia civilizačných zmien, ktorých výsledkom by malo byť vytvorenie globálnej civilizácie fungujúcej na princípoch humanizmu, spravodlivosti a tolerancie. Takáto civilizácia bude schopná expandovať ďalej do vesmíru a človek sa za ňu nebude musieť hanbiť, ako je tomu dnes, keď vidíme celosvetovo prejavy krutosti, neľudskosti, netolerancie a primitivizmu. 

Súčasná civilizácia stojí na prahu prechodu od svojho entropického štádia, ktoré bolo orientované na zarábanie peňazí, k štádiu syntropickému. Syntropia je založená na spolupráci a spoluvytváraní, anticipatívnom videní spoločnosti a sveta a na základných etických princípoch, ktoré určujú princípy jednotlivca i spoločnosti, ekonomiky i civilizácie.

Tento prechod je určitým druhom evolučného skoku, kde kľúčovú úlohu hrá vedomá  implementácia etiky, resp. určitého etického kódexu do ekonomických a spoločenských systémov. Táto vedomá evolúcia je nepochybne spojená so vzdelaním, ktoré je človeku poskytnuté najmä v období detských rokov.

Vzdelávacie systémy súčasnosti kopírujú priemyselnú štruktúru, ktorá tu existovala posledných 200 rokov. Tieto systémy by sa mali posunúť od súčasnej „kasárenskej“ podoby, kde sú školy organizované ako armáda či väznica, kde sú žiaci vedení k poslušnosti, kde existuje školský dozor. Mali by smerovať ku škole hrou a k tomu, čo navrhol už Komenský vo svojej Všeobecnej porade o náprave veci ľudských. Toto dielo aj v súčasnej dobe predstavuje najucelenejšiu, najkomplexnejšiu a dodnes neprekonanú víziu spoločnosti vzdelania alebo spoločnosti múdrosti, aj keď je to vízia dnes nepoznaná a prakticky zabudnutá. Realizácia aspoň jej malej časti by napomohla zlepšeniu súčasného školstva viac ako desať školských reforiem, ktoré sa pravidelne opakujú, a to zväčša bez žiaduceho efektu.

Táto vízia má výrazne syntropický charakter, môže slúžiť k vytvoreniu ľudskejšej spoločnosti a ako základ už spomínanej vedomej evolúcie. Systémy povinného vzdelávania by sa mali meniť v súlade s meniacou sa spoločnosťou. Človek by mal nadobudnúť schopnosti tvoriť a rozmýšľať namiesto súčasného mentorovania a memorovania množstva informácií. Mal by sa naučiť informácie selektovať, využívať súčasné moderné technológie a komunikovať s ľuďmi rôznych kultúr a jazykov. Neznalosť jazykov a slabá technologická a informačná gramotnosť predstavujú už dnes významnú bariéru komunikácie a rozvíjaniu daností jednotlivých ľudí.

Zdieľanie hodnôt a ich spoluvytváranie budú rozhodujúcimi v procese prechodu k syntropickému štádiu ľudskej evolúcie. To je spojené s rozvojom duchovného rozmeru človeka, ktorý by sa mal naučiť, že existujú vyššie zákony prírody a Univerza. Ľuďmi vytvorené systémy, či už ekonomické, spoločenské alebo politické, musia tieto zákony rešpektovať. Učiteľ by sa mal zmeniť z dnešného „dozorcu“ na „gurua“, ktorý žiakom pomáha zorientovať sa v problematike, v informáciách a znalostiach a naučí ich myslieť a používať vlastný rozum tak, ako to požadoval Kant vo svojej stati Čo je osvietenstvo.

K tomu, aby človek vedel svoju myseľ používať a aby pomocou nej dokázal tvoriť a spoluvytvárať, je potrebné, aby ho to vzdelávacie systémy naučili. Povinné vzdelávanie bude mať teda významnú a rozhodujúcu úlohu v prebiehajúcom civilizačnom prechode. Človeku by malo poskytnúť, resp. by mu malo pomôcť vytvoriť si základný systém ľudských hodnôt, ktoré by umožnili jeho komplexný rozvoj a realizáciu potenciálov a daností. Malo by mu poskytnúť potrebné technologické, informačné a jazykové znalosti spolu s integrálnym až holistickým videním sveta a spoločnosti. Malo by mu umožniť rozvinúť si svoje duchovné základy, ktoré by mu umožnili vnímať seba i spoločnosť ako súčasť čohosi vyššieho a rešpektovať to ako základ dlhodobej stability a úspešného vývoja ľudskej civilizácie.

Schopnosť učiť sa je pre človeka prirodzená, dieťa už od svojho narodenia okolitý svet aktívne spoznáva. Túto schopnosť človek nestráca ani neskôr, práve naopak, a preto by mal vzdelávací proces tento záujem spoznávať nové veci a osvojovať si nové vedomosti udržiavať neustále nenasýtený. To platí pre neformálne, rodinné vzdelávanie, aj pre formalizované vzdelávanie v škole. Do každého by mali vštepovať záujem o neustále štúdium. Škola by určite nemala študentov deprimovať, frustrovať a odcudziť ich od túžby po poznatkoch. Pri ukončení povinnej školskej dochádzky by mal mať každý študent vybudovanú vedomostnú bázu a zároveň rozvinuté schopnosti ďalej sa samostatne vzdelávať.

Je nesmierne dôležité, aby si každý osvojil schopnosti, ktoré mu zabezpečia prosperitu v našej, prípadne aj v inej, cudzokrajnej spoločnosti. Prosperita nevyhnutne neznamená bohatstvo. Každý by si však mal vedieť vďaka svojmu vzdelaniu či schopnostiam zabezpečiť takú úroveň príjmu, aby mal pocit uspokojenia. Či už ako zamestnanec, podnikateľ alebo živnostník.

Slovenské hospodárstvo patrí medzi trhové ekonomiky, čo znamená, že sa bude aj v budúcnosti dynamicky meniť. Časom bude väčší záujem o iné zručnosti, ako je tomu dnes, a o niektoré bude záujem klesať. Všeobecný trend vedie k tomu, že stále väčší objem produkcie a pridanej hodnoty sa presúva do sektora služieb a viaceré výrobné odvetvia či prvovýroba neustále strácajú svoj podiel na hrubom domácom produkte. Tento trend podporuje nahradzovanie manuálnej či inej práce za kapitál reprezentovaný novými technológiami, strojmi a zariadeniami. Tento proces povedie k tomu, že dopyt po jednoduchej manuálnej práci alebo práci, ktorá sa dá automatizovať, klesne, a naopak narastie dopyt po práci s kreatívnymi prvkami, ktorá nemá charakter rutiny. Týmto témam sa dlhodobo venuje napríklad profesorka Linda Darling-Hammond zo Stanfordskej univerzity, kde vedie Stanford Center for Opportunity Policy in Education.

Ekonomicky vzaté, ak človek dosiahne iba takú úroveň vedomostí a zručností, vďaka ktorej vie ponúkať iba rutinnú či nerutinnú manuálnu prácu, je takmer isté, že časom bude jeho práca nahradená technológiou. Ekonomická realita ukazuje, že schopnosti a zručnosti, ktoré sa dajú osvojiť najjednoduchšie, sú práve tie, ktoré sa dajú najľahšie automatizovať, digitalizovať alebo nahradiť inou technológiou. Skupina obyvateľov vykonávajúca jednoduchú manuálnu prácu je najohrozenejšou z hľadiska dlhodobého zabezpečenia uspokojivého príjmu a ekonomického blahobytu. A preto je nutné, aby si študenti osvojili veľkú flexibilitu a schopnosť adaptovať sa na nové podmienky.

Adaptácia môže mať viacero podôb. Na jednej strane to môže byť osvojenie si iných, nových zručností, o ktoré je ekonomický záujem. Rovnako to však môže znamenať prechod na samostatnú zárobkovú činnosť, napríklad poskytovanie drobných služieb vo svojej oblasti. Napokon to môže znamenať aj preorientovanie sa na úplne iné povolanie. Z tohto hľadiska sú najperspektívnejšie také, ktoré využívajú nerutinné interaktívne činnosti, teda napríklad informačné služby, poradenstvo, obchod, dohľad, marketing, organizovanie podujatí a mnohé iné. Medzi povolania, o ktoré dlhodobo narastá záujem, patria aj analytické činnosti v oblastiach  výskumu a vývoja, skúmania, zberu a vyhodnocovania informácií, dizajnu či návrhárstva. To sú však povolania, ktoré si vyžadujú vysokú úroveň vzdelania a prirodzenej inteligencie či kreativity.

Vzdelávací proces by nemal človeka pripraviť iba na konkrétne povolanie. Mal by rozvinúť jeho schopnosť adaptovať sa na meniace spoločenské a ekonomické podmienky, a to predovšetkým vlastnými silami. Ak sa niekto napríklad vyučí za stolára, nemôže očakávať, že toto povolanie bude vykonávať celý svoj život v nezmenenej podobe. Možno očakávať, že výrobné nástroje budú dokonalejšie a väčšinu stolárskej práce efektívnejšie vykoná výrobná linka. Preto je nutné, aby bol stolár schopný adaptovať sa – napríklad tak, že sa z neho stane operátor výrobnej linky. Prípadne môže využiť svoju kreativitu a stať sa návrhárom nábytku, ktorý bude novou technológiou vyrábať. Ak na to nemá dostatočné schopnosti, môže sa orientovať na obchod a stať sa predajcom nábytku. Jeho pôvodná báza vzdelania mu poskytne komparatívnu výhodu, keďže bude vedieť lepšie posúdiť kvalitu toho, čo predáva.

Jednou zo zručností, ktorú by si mal osvojiť každý človek je flexibilita. Už dnes je rýchlosť, s akou ľudia menia povolania, výrazná. Každý by mal dopredu počítať s tým, že bude musieť zmeniť svoju profesiu bez ohľadu na to, aký typ a stupeň vzdelania dosiahol. Vzdelávací proces by mal takéto zmýšľanie študentom vštepovať a už počas štúdia by si mal každý uvedomiť, akými rôznymi cestami si môže svoje schopnosti rozvíjať.

S týmto úzko súvisí kreativita, ktorú striktne formalizovaný vzdelávací proces potláča snáď najviac. Aby si ju každý rozvinul už počas vzdelávania, mal by mať možnosť zapojiť sa aj do prijímania rozhodnutí. Minimálna vzdelanostná báza by mala obsahovať len nevyhnutné vedomosti, ktoré by si mal každý osvojiť. No už na základnej škole by mal byť študent vystavený problému voľby a mal by sa vedieť rozhodnúť. Mal by mať možnosť zvoliť si dodatočné predmety v rámci svojej prípravy na strednú školu, napríklad v posledných dvoch či troch ročníkoch. Študent si neosvojí schopnosť rozhodovať sa, kreatívne uvažovať a byť flexibilný, ak mu na to jeho vzdelávacia inštitúcia nevytvára podmienky.

Kľúčová otázka znie: Dá sa už dnes povedať, aké schopnosti, zručnosti či vedomosti budú vedieť zabezpečiť prosperitu čo najväčšieho počtu ľudí o 25 či viac rokov? Ako bude vyzerať spoločnosť a ekonomika v roku 2040? Ak nedôjde k nejakej nepredvídateľnej situácii, ktorá by výrazne zmenila charakter našej krajiny a hospodárstva (prírodná katastrofa, vojna, prevrat), je zrejmé, že základné ekonomické procesy povedú k postupnej náhrade manuálnej a rutinnej práce technológiami. Väčšina ľudí si bude musieť hľadať uplatnenie v nerutinných interaktívnych či analytických povolaniach.

Technológie ako 3D tlač, ktoré sú dnes ešte v plienkach, o niekoľko rokov či desaťročí môžu kompletne transformovať také odvetvia, akým je napríklad stavebníctvo. Už dnes existujú experimentálne roboty, 3D tlačiarne, ktoré dokážu zo surovín a prefabrikátov postaviť kompletný dom aj s elektroinštaláciou či inými rozvodmi. Internet, cloud či iné technológie zas povedú k tomu, že sa výrazne zvýši celosvetová mobilita práce. Globalizácia je totiž proces, ktorý dokážu zvrátiť iba armády. Ani dnes už nie je pre firmu problém v priebehu zopár mesiacov presunúť celé oddelenia z jednej krajiny do druhej. Je preto vysoko pravdepodobné, že v budúcnosti už nebude dôvod rozprávať o domácom a zahraničnom trhu práce, jednoducho bude existovať jednotný, takmer celosvetový pracovný trh, ktorý budú deliť iba politické bariéry. To isté bude platiť aj pre podnikanie, finančné služby a pohyb kapitálu.

Pre jednotlivca bude nevyhnutné, aby si osvojil aspoň jeden cudzí, celosvetovo používaný jazyk. Vzdelávací proces sa stane iba úvodnou fázou, ktorá človeka pripraví na aktuálnu situáciu, no zároveň mu bude musieť rozvinúť zručnosti, aby sa mohol adaptovať na neustále sa meniace prostredie.