Dlhodobo patrí k našim najlepším odborníkom v oblasti školstva. Na začiatku tohto roka spustila spolu s niekoľkými spolupracovníkmi kampaň Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku. Zuzana Zimenová.

Kampaň Chceme vedieť viac je niečo, o čo sa na Slovensku zatiaľ nikto nepokúsil. O čo v nej vlastne ide?
Myslím, že panuje všeobecná zhoda v tom, že naše školstvo potrebuje zmeny. Niečo sa v tomto smere deje, všeličo sa od roku 2008 zmenilo, ale takmer nikto to nepovažuje za dobré zmeny. Otázka je, prečo je to tak. Prečo s nám nedarí robiť dobré zmeny a dospieť alebo sa aspoň priblížiť k nejakému všeobecne akceptovanému cieľu? Odpoveď spočíva čiastočne aj v tom, že my ten cieľ vlastne nepoznáme. Tu nikdy neprebehla dostatočne široká verejná diskusia, z ktorej by vyplynulo, ako si verejnosť budúcnosť vzdelávania predstavuje. Nevieme, aké rôzne predstavy existujú, ktoré z nich sú väčšinové a ktoré okrajové, ako sú navzájom kompatibilné. My chceme rozprúdiť odbornú aj verejnú diskusiu na túto tému a zistiť, či v spoločnosti existuje nejaká spoločná predstava o tom, čo by malo byť cieľom vzdelávania.

Keď sa u nás povie kampaň, ľuďom sa vybavia v prvom rade reklamné a predvolebné kampane, v ktorých sa niečo propaguje a ponúka. Toto je však zrejme niečo iné.
Určite. My nemáme v hlave nejaký ideálny koncept, ktorý by sme chceli verejnosti predstaviť a presviedčať ľudí, aby ho prijali. Toto je skôr informačná kampaň, a to obojsmerná. Chceme jednak oboznámiť verejnosť s rôznymi alternatívnymi cieľmi vzdelávania, ktoré sa vyskytujú v odbornej diskusii, a jednak získať informáciu o tom, či a ku ktorým z týchto alternatív verejnosť inklinuje.

Akým spôsobom to prebieha?
Začíname organizovaním okrúhlych stolov, kde prevažujú odborníci, ale vždy sú tam zastúpení aj rodičia. Pribúdajú workshopy, ktoré sú už vyslovene určené širokej verejnosti. V rámci workshopu ideme predpoludním do školy, kde sa pýtame detí – ôsmakov a deviatakov – ako by podľa nich mala vyzerať škola, do ktorej budú chodiť ich deti. Popoludní je potom štvorhodinové stretnutie s veľmi rôznorodou skupinou ľudí, kde sú učitelia, rodičia, zástupcovia samosprávy, aktivisti z miestnych občianskych združení, zástupcovia cirkví a podľa možnosti aj náhodní okoloidúci, ktorí majú chuť na takúto debatu.

A nedopadne to potom tak, že koľko ľudí, toľko chutí?
V princípe to tak môže dopadnúť, ale aj nemusí. Zatiaľ máme za sebou len prvý takýto workshop v Šamoríne, takže ešte nemôžeme nič tvrdiť. Ale tá prvá skúsenosť nás vedie k istému optimizmu. Deti rozdelené do oddelených skupín napríklad prichádzali k veľmi podobným záverom. Čiže ukazuje sa, že to možno nebude až také rozbiehavé. A niečo podobné sa stalo na poobedňajšej časti, kde sa závery, ku ktorým to smerovalo, veľmi podobali na závery expertného okrúhleho stola, ktorý sme organizovali dva týždne predtým v Bratislave.

V prípade moderovaných diskusií však nemusí byť takáto zhoda prejavom skutočnej zhody, ale skôr prejavom šikovnosti moderátora. Dajú sa vôbec takýmto spôsobom získať objektívne výsledky?
Objektívne výsledky sa dajú získať len kvalifikovaným prieskumom. Našou ambíciou je, samozrejme, robiť aj regulárny prieskum, aké robia seriózne agentúry pre prieskum verejnej mienky. Ale aj z tých workshopov sa dá získať viac, než len nejký subjektívny pocit. My tam robíme okrem diskusie aj riadny výskum. Organizátorom kampane je občianske združenie Nové školstvo, ktoré spolupracuje s ďalšími organizáciami, ako je napríklad Centrum pre výskum etnicity a kultúry alebo Nadácia Milana Šimečku. Ľudia z týchto organizácií robia pre kampaň pro bono prácu so štandardnými výskumnými nástrojmi. Majú profesionálne pripravené súbory otázok a dotazníkov, ktoré sa potom dajú štatisticky vyhodnotiť. Ale to bude mať zmysel, až keď bude tých workshopov viac, zatiaľ naozaj len začíname.

Aký charakter bude mať výstup z takéhoto štatistického spracovania a načo to bude dobré?
Najlepšie asi bude, ak uvediem nejaký konkrétny príklad. V Česku už podobná kampaň prebehla, volala sa Česko mluví o vzdělávání, takže to môžeme ilustrovať na nej. Vezmime si napríklad otázku takzvanej inkluzívnej školy, čiže otázku spoločného vzdelávania zdravých a zdravotne postihnutých detí. Výsledkom výskumu bolo, že asi 65 percent ľudí v Česku je proti takémuto spoločnému vzdelávaniu. Na základe interakcie v rámci workshopov vedeli naši českí partneri povedať dokonca aj niečo viac. Ak sa totiž prediskutovali rôzne možnosti, aké podmienky by sa v tejto súvislosti školám  mohli či mali vytvoriť, klesol počet ľudí, ktorí boli naďalej proti, na 40 percent. Toto je dôležitá informácia, ktorú by mal mať každý minister, ktorý by chcel meniť školu zo selektívnej na inkluzívnu. Mal by vedieť, že verejná mienka tomu nie je väčšinovo naklonená, a tiež, že s touto verejnou mienkou sa dá hýbať. Ak teda aj prevážia odborné argumenty v prospech inkluzívnej školy, s verejnou mienkou treba intezívne pracovať, aby prípadné reformy boli verejnosťou prijímané ako pozitívne, a nie ako negatívne.

Čiže jedným z cieľov kampane je pripraviť pre ministerstvo akéhokoľvek politického zafarbenia sadu informácií o tom, čo si verejnosť o školstve myslí a čo od neho očakáva?
Áno. Ale rovnako dôležité je rozprúdiť verejnú diskusiu o vzdelávaní. Veríme, že ak ľudia dostanú príležitosť zapojiť sa do takejto diskusie, ktorá nebude robená len formálne a v absurdnom chvate, tak sa do nej mnohí radi zapoja. A ak uvidia, že s ich názormi sa ďalej pracuje a že to vedie ku konkrétnym výstupom, azda prestanú byť v tejto otázke ľahostajní a vytvoria akýsi verejný tlak. Už by bolo načase.

Martin Mojžiš

Rozhovor bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 14. apríla 2014 a nájdete ho tu.