Kamarátsky učiteľ je príjemná predstava!

Aj takýto názor sa objavil medzi vyjadreniami detí a tínedžerov v rámci kampane CHCEME VEDIEŤ VIAC o budúcnosti vzdelávania na Slovensku. Počas celého roka 2014 chodili zástupcovia kampane a pýtali sa:
odborníkov – učiteľov, vychovávateľov, ale i laickej verejnosti – rodičov aj detí, ako by mala vyzerať ideálna škola budúcnosti. A dnes sú jasné prvé výsledky!

 

Aby sa vzdelávanie stalo dôležitou témou

Kampaň Chceme vedieť viac odštartovala rozsiahlu celospoločenskú diskusiu vedúcu k získaniu relevantných výsledkov o tom, ako a kam by malo smerovať naše školstvo i jeho reforma v budúcnosti. Ale čo bolo najdôležitejšie – zisťovalo sa, čo si skutočne myslia tí, ktorí súčasnou školou dennodenne žijú – rodičia, deti, učitelia. Názory sa prezentovali v rámci tvorivých workshopov, vyjadriť svoj postoj však bolo možné i v rámci web stránky portálu či v neformálnych debatách. A čo viac, mapovala sa aj situácia na súčasných školách a výsledky boli značne prekvapivé.

 

„V súčasnosti je kampaň v polčase. Dúfam, že nájdeme zdroje na jej pokračovanie, pretože zatiaľ bola realizovaná len z nadšenia a zanietenia ľudí z niekoľkých mimovládnych organizácií, ktorým osud školstva nie je ľahostajný,“ vysvetľuje aktivistka kampane a editorka portálu Nové školstvo, Zuzana Zimenová. „Workshopy, ktoré sme robili v jednotlivých mestách po Slovensku boli zároveň výskumnou prácou. Každý mal zhruba podobnú štruktúru, mali sme presne vymedzené body, ktoré sme za štyri  spoločné hodiny chceli prejsť, čiže časť výskumnej práce máme za sebou. Veríme, že na jej pokračovanie nájdeme zdroje, aby sme mohli vytvoriť tzv. Atlas predstáv. Doň budú zaradené aj výstupy z workshopov. Chceme však angažovať ešte viac odborníkov, nielen z oblasti vzdelávania, ale aj sociológov, prognostikov, ekonómov, jednoducho ľudí, ktorí môžu k téme fundovane prispieť. Vedia predpovedať, akým smerom by sa malo školstvo uberať a prečo. Ak sa pre nejakú cestu rozhodneme, povedia, aké ďalšie opatrenia bude potrebné v spoločnosti zrealizovať a podobne. Veríme, že sa nám to podarí a pripravíme „balíček návrhov“ na opatrenia v školskom systéme pre budúceho ministra. Chceme kampaň „potiahnuť“ do predvolebného času, keď sa bude schyľovať k parlamentným voľbám a bude záujem kompetentných počúvať aj o tejto téme,“ upresňuje Zuzana Zimenová.

 

Na Slovensku chýba spoločná diskusia

Workshopy zamerané na mapovanie názorov na situáciu v školstve i jeho budúcnosť sa v uplynulom roku realizovali po celom Slovensku. Podľa slov Zuzany Zimenovej sa ľudia z jednotlivých regiónov v názoroch vzácne dopĺňali a podobné názory či problémy majú na východe i západe Slovenska.

„Čo ma najviac prekvapilo, a v to sme aj veľmi dúfali, že ľudia chcú diskutovať. Ak sa niekto o ich názor úprimne zaujíma, dá im priestor i možnosti, radi sa vyjadria. Najmä deti to kvitovali a vraveli – konečne sa niekto zaujíma o náš názor! Páčilo sa im, že sme sa navzájom rozprávali a nám sa potvrdzuje, že to je to, čo na Slovensku chýba – spoločná diskusia. A ešte čosi bolo zaujímavé – učitelia i rodičia majú veľmi podobné priania. Každý možno použije svoju formu jazyka – učitelia viac pedagogickú, odbornú, ale spoločným dialógom sme prišli na to, že ich  očakávania sú veľmi podobné.“

Jedna vec však organizátorov workshopov zaskočila. Súčasné deti majú veľmi negatívne nazeranie na budúcnosť spoločnosti i seba samých. „Pýtali sme sa, ako bude vyzerať spoločnosť o 25 rokov a deti mali veľmi veľa negatívnych príkladov a pramálo pozitívnych. Keď sme sa spýtali, čo by sa s tým dalo urobiť, aby sa tá čierna budúcnosť zvrátila, tvrdili, že by pomohlo, aby si ľudia uvedomili, že by mali konať inak, zmeniť sa. Ale hneď vzápätí na to znelo – tomu aj tak neveríme, nebudú sa chcieť zmeniť. Uvedomili sme si, že toto negatívne nastavenia musia mať od nás. Mali by sme sa zamyslieť, čo počúvajú každý deň, o čom sa my, dospelí, medzi sebou zhovárame. Nie je to len negativizmus, frľanie? Prestalo platiť to známe klišé, že detstvo je bezstarostný vek, keď sa deti iba tešia. My do nich zasievame veľké obavy z budúcnosti, a to by sme mali zmeniť,“ konštatuje Zuzana Zimenová.

 

A čo chýba dnešným školám?

Nielen o školách budúcnosti sa na spoločných stretnutiach hovorilo. Mapovala sa tiež súčasná situácia, aby dala základ zmenám budúcim. O tom, že je čo meniť je zbytočné hovoriť. „Veľakrát bolo cítiť, že deti túžia, aby škola prinášala to, čo sa im dnes nedostáva. Napríklad, chcú, aby boli učitelia milí, aby sa k nim správali ako k partnerom, aby ich vypočuli a boli empatickí.“

 

Ešte zopár zistení

Kde by ste povedali, že sa deťom najlepšie učí? V škole? Omyl! Najviac odpovedí vyšlo VONKU, potom NA TOALETE, VO VANI, VO SVOJEJ IZBE a až potom V ŠKOLE.

A kedy je pre deti učebná látka najväčším prínosom? AK je učenie PRAKTICKÉ. Keď je pri učení ZÁBAVA. Keď je učiteľka MILÁ, TRPEZLIVÁ, USMIATA a NEKRIČÍ.

Čo by si želali v škole budúcnosti?  Napríklad aj, aby v nej bolo celodenne dostupné zdravé jedlo, učilo by sa v skupinách, zábavnou formou, učitelia by boli trpezliví, vždy s dobrou náladou. Predmety by boli voliteľné, podľa záujmu a nadania dieťaťa, veľa z učebnej látky by si mohli žiaci vyskúšať rôznymi pokusmi. Učilo by sa priamo v „teréne“, mimo triedy aj školy. Úlohy by sa takmer nedávali. Okolie školy by bolo deťom k dispozícii a bolo by v ňom veľa zelene. A nechýbala by ani príležitosť na načerpanie nových síl a odpočinok – súčasťou tried by boli mäkké koberce, odpočinkové kreslá, ale aj 5D kino, v ktorom by sa nielen zabávalo, ale tiež učilo cez hologramy. Kreativitu by deti mohli uplatniť v rôznych ateliéroch a z ich prác by sa stala vkusná výzdoba školy. Aj ponuka mimoškolských aktivít by bola bohatá a škola by bola jedna veľká rodina. Apropo, učitelia! Budú milší, kvalifikovanejší, priateľskí a tolerantní. Nebudú na svojich žiakov kričať! Budú vtipní, veselí a budú sa usmievať, nebudú vyšťavení a frustrovaní. Medzi žiakmi nebudú robiť rozdiely, budú im môcť klásť otázky, budú skutočné osobnosti a práca ich bude baviť. Páčila by sa vám takáto škola? Alebo by ste si vedeli predstaviť iné veci, ktoré by v nej nesmeli chýbať?

 

Z názorov a postrehov detí z niektorých škôl vás až zamrazí. Sú trefné, zrelé a pravdivé

Dnes, keď si na vás učiteľ sadne, je s vami koniec!

(žiačka 9. ročníka ZŠ)

„Ľudia považujú naše životy za menejcenné. Situujú sa do roly spasiteľov – ja ti pomôžem, ja to vyriešim. Neberú
nás ako partnerov. Ale ja nestojím o pocit, ja stojím o to, aby som mohol niečo robiť! Netreba veľa úsilia na to, aby ste videli moje zdravotné postihnutie, je zrejmé. No viete objaviť moje schopnosti? Môžete objaviť schopnosti iných detí
so zdravotným postihnutím? Prosím, urobte to! Berte mňa a všetky ostatné deti za svojich partnerov, túžime po tom,
aby ste nás brali vážne.“

(Dominik D., žiak strednej školy)

Veci si treba zapamätať do písomky, potom to už nie je dôležité.

(žiačka, Šamorín)

Ideálny spôsob učenia sa je klásť otázky, ale také možnosti nemáme. Ak by sme sa na hodine začali pýtať, učiteľka by
bola nervózna, že zdržujeme.

(žiak 8. ročníka ZŠ)

Najviac sa naučím, keď si na papier nakreslím mentálnu mapu, ale v škole sa to berie ako ťahák.“

(žiak, Pezinok)

 

Ale aj rodičia to vidia občas trochu smutne

„Moje prvé dieťa je školopovinné a už 4 roky sa trápi. Je neuveriteľné, že presne to, čo som v škole prežívala ja,
zostalo nezmenené. Nečakala som to.“

(účastníčka workshopu, Žilina)

Niekedy mám nechuť čokoľvek povedať, takže sa nečudujem, že ani deti nič nehovoria.“

(účastníčka workshopu, Žilina)

Môj syn trvá na tom, aby sme ho do školy vozili skôr, aby sa mohol pozhovárať s kamarátmi.

(účastníčka workshopu, Pezinok)

 

Ďalšie postrehy a názory detí i rodičov či pedagógov na to, ako vnímajú súčasnú školu a ako by mala vyzerať tá v budúcnosti, si môžete pozrieť na webstránke kampane tu.

 

Eliška Fričovská.

Pôvodne publikované v januárovom vydaní mesačníka MAMA a ja.