V rámci kampane Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania sa uskutočnili kreatívne workshopy v rôznych mestách a obciach po celom Slovensku. Žiaci, rodičia a učitelia na nich diskutovali o rôznych alternatívach vývoja spoločnosti a tvorili aj svoje školy budúcnosti.

Zámerom workshopov nebolo dospieť ku konsenzu, ale zmapovať rozmanitosť pohľadov na možné podoby vzdelávania. Tie budú následne spracované do atlasu predstáv. Na workshopoch odzneli mnohé zaujímavé myšlienky, ktoré všeličo prezradili aj o súčasnej vzdelávacej praxi.

 

 

„Keď sa ľudí opýtate, aké veci si na iných cenia, odpovedia, že si cenia, ak sú ľudia milí, príjemní, citliví či spoľahliví… Nikto nepovie, že si cenia, ak sú geológovia, fyzici či ekonómovia. My však deti učíme, aby boli v prvom rade geológmi, fyzikmi a ekonómami, a spomínané kvality vo výchove a vzdelávaní dlhodobo zanedbávame.“

 

„Deti sa dnes učia kvôli známkam. Keby známky neboli, tak to odfláknu. Ale to my sme ich tak naučili. Ak by sme ich od začiatku neznámkovali, ak by vôbec nevedeli, že nejaké známky existujú, tak by to mohlo fungovať. Deti potrebujú inú motiváciu.“

 

„Snaha vyprodukovať ideálneho absolventa je na hlavu postavená už z princípu. Je nezmyselné, ak budeme neustále definovať, ako má vyzerať „výsledný produkt“. Stačí len vytvoriť rámec na to, čo nechceme – určité limity a morálne
zásady.“

 

„V súčasnom vzdelávacom systéme za mňa stále rozhoduje niekto iný a potom odo mňa odrazu chcú, aby som sa v živote rozhodoval sám.“

 

„Ak mám na vzdelanie právo, prečo mám potom povinnosť si ho uplatniť?“

 

„Chvíľu ako učitelia nebudeme potrební, ale nakoniec sa ukáže, že vo vzdelávaní stále máme svoje miesto. S tabletom sa predsa nepostískate.“

 

„Najviac sa naučím, keď si na papier nakreslím mentálnu mapu, ale v škole sa to berie ako ťahák.“

 

„Systém normatívov je zlý, lebo núti školy súťažiť v disciplíne, ktorá nedáva zmysel. Výsledkom je, že odmeňujeme znižovanie nárokov.“

 

„– V škole budúcnosti bude povinný základ a zvyšok sa ponechá na flexibilitu a vôľu žiakov.

– No ak máme povinný základ, tak už nemáme flexibilitu, lebo máme nejaký rozvrh…

– Tak musíme zrušiť rozvrh hodín.

– A čo keby mali rozvrh len učitelia, a nie žiaci? Vedeli by, kedy je učiteľ v danej učebni a sami by si mohli vyberať, kam pôjdu. Ak by chcel mať niekto 15 hodín matematiky za týždeň, tak by sa nepohol z učebne matematiky.

– A na hodiny by sa nahlasovalo 2 – 3 dni dopredu cez internet.“

 

„Základné veci nemôžeš meniť. Nemôžeš dať do triedy kreslo, keď tam má byť stolička, to je predsa dané. (… po skupinovej práci…) Zrušili sme triedy. Žiaci sa stretávajú v rôznych skupinách podľa záujmu a výkonu. Priestory na učenie sú ergonomické a flexibilne usporiadané podľa preberanej témy a foriem učenia.“

 

„Mám štyri deti a každé z nich je iné. Prečo by mali chodiť do takej istej školy?“

 

„Ideálny spôsob učenia je klásť otázky, ale také možnosti my nemáme. Ak by sme sa na hodine začali pýtať, učiteľka by bola nervózna, že zdržujeme.“

 

„Moje prvé dieťa je školopovinné a už tri roky sa trápi. Je neuveriteľné, že presne to, čo som v škole prežívala ja, zostalo nezmenené. Nečakala som to.“

 

„Žijeme agresívnej dobe nastavenej na výkon, kde všetci medzi sebou súťažia. Nevieme, ako by deti fungovali, keby boli odmalička vedené k tomu, že majú spolupracovať. Zistíme to len vtedy, keď to tak urobíme.“

 

„Učenie nás baví, keď sa pani učiteľka dobre naraňajkuje.“

 

Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Dobrá škola.