O dôležitosti spolupráce jednotlivých aktérov vo vzdelávaní – detí, ich rodičov, učiteľov, zástupcov miestnej samosprávy a ďalších občanov danej obce či mesta – hovoril na konferencii Učiteľ nie je Google Marek Tesar z Nového Zélandu aj v rámci workshopov. Predstavil viaceré školy, na príklade ktorých ukázal, ako sa novozélandské základné školy postupne transformujú na tzv. komunitný priestor, ktorý reaguje na potreby detí, korešponduje s okolitou prírodou a vytvára príležitosti na stretávanie sa celých rodín.

Nové školské budovy sa stavajú a staršie rekonštruujú tak, aby školská architektúra podporovala učenie v súlade s novými princípmi a hodnotami, ukotvenými v inovovanom novozélandskom kurikule. V školách vznikajú otvorené priestory, tzv. learning hubs, v ktorých sa učí, vzájomne komunikuje a spolupracuje okolo 120 detí a viacero pedagógov bez toho, aby sa vyrušovali či prekážali si v učení. Pozrite si video o tom, ako to môže fungovať:

[youtube]https://www.youtube.com/watch?v=uCAQogurko0[/youtube]

 

Všetky deti sú podľa dospelých drzé. Nie je to o prehnanom sebavedomí. Novozélandské deti sa neboja rozprávať rovnako s kamarátmi aj s učiteľmi, lebo vzdelávací systém je založený na budovaní vzťahov. V európskych krajinách sa kladie menší dôraz na to, aby deti nadväzovali kamarátske vzťahy, čo sa neskôr odrazí aj v tých pracovných. Ťažšie sa im pracuje v kolektíve.

Marek Tesar v rozhovore pre týždenník .týždeň