Ako vnímame stav školstva a systém vzdelávania?

Prinášame výber z podnetných myšlienok a názorov na stav školstva a systém vzdelávania, ktoré sme zaznamenali počas roka 2015. 

V roku 2015 sa verejná debata o stave školstva a podobe vzdelávania na Slovensku zintenzívnila. Jeden všeobecne rezonujúci postoj ako najnižší spoločný menovateľ zrejme možno sformulovať – súčasný stav nie je prijateľný a zmena je viac než potrebná. Iste sa dá súhlasiť aj s tvrdením, že dôležitým rozhodnutiam by mala predchádzať diskusia. A kvalitu diskusie zvyšuje účasť všetkých, ktorých sa dôsledky potrebných premien majú týkať. Detí, rodičov, učiteľov, odborníkov aj politikov.

[youtube]https://www.youtube.com/watch?v=Orf5UHq5i4s[/youtube]

 

Jedným zo zásadných výstupov , ktorý koncom minulého roka odprezentoval úvahy o tom, ako by to so vzdelávaním u nás raz mohlo vyzerať,  bol Atlas predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku.

Objednajte si doručenie výtlačku Atlasu predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku!

Objednajte si doručenie výtlačku Atlasu predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku!

Kampaň, pre ktorú bol atlas dôležitým príspevkom k zmene uvažovania o vzdelávaní, sa okrem iného týždeň čo týždeň venovala sledovaniu diania v tejto oblasti. Je teda prirodzené, že ku koncu roka 2015 bolo k dispozícii množstvo podnetov z rôznych vekových či profesijných sfér, ktoré vo vzťahu k diskusii o systéme vzdelávania stoja za pozornosť.  O to viac v tomto predvolebnom období, kedy debata neutícha, práve naopak.

Nižšie je teda výber z podnetných myšlienok o súčasnej, či možnej budúcej podobe vzdelávania na Slovensku, ktoré sme zaznamenali počas roka 2015.

Anna Dráľová

Autorka je spolupracovníčka kampane Chceme vedieť viac

 

 

„Vysokoškolákom chýba najmä argumentácia a kritické myslenie. Nehovorím, že nerozmýšľajú, ale často sa aj boja povedať svoj názor, lebo na to nie sú zvyknutí zo strednej školy. A keď ho povedia, nevedia ho podložiť argumentmi a faktami. Ale je pravda, že keď boli 12 rokov v takom systéme, v akom boli, nemôžeme čakať, že cez letné prázdniny sa prepnú a keď prídu na vysokú školu, budú super aktívni a budú sa zaujímať. Keď ich 12 rokov učili v škole ticho sedieť, hlásiť sa a hovoriť iba namemorované veci, je ťažké si predstaviť, že potom prídu a budú takí, akí by mali byť na vysokej škole“.

Veronika Pizano

vysokoškolská pedagogička

Univerzita Cyrila a Metoda v Trnave v rozhovore pre Denník N | 16. 1. 2015

 

„Stále sa tu otierame, ako už niekoľkokrát, o zásadnú debatu, čo má vlastne škola robiť. Škola musí ponúknuť v prvom rade civilizačnú, kultúrnu orientáciu ľudí, lebo bez nej sa cítia dezorientovaní a v chaose. Ďalej by mala poskytnúť všeobecne platné poznatky, bez ktorých sa nedá porozumieť svetu. Pretože môžete z ľudí vychovávať stolárov, ale pokiaľ nerozumejú svetu, budú sa cítiť zle, budú mať negatívny pocit voči spoločnosti. A my ako keby sme sa stále nezbavili toho rigidného pohľadu na školstvo, aj na to odborné, ako v tom komunistickom systéme pri výrobe robotníckej triedy. A bohužiaľ sa nevieme zbaviť ani toho rigidného latiníckeho memorovania a ani tej tradície 19. storočia nemeckých škôl so dvojím drilom. Toto všetko sú nánosy, ktorých nie a nie sa zbaviť a popri tom chceme určovať, čo majú ľudia ďalších 50 rokov robiť s drevom alebo s kovom.“

Magdaléna Vášáryová

poslankyňa Národnej rady SR

v rozprave k návrhu zákona o odbornom vzdelávaní | 28. 1. 2015

 

„Hovorí sa, že škola je druhé najdôležitejšie prostredie po rodine, v ktorom sa socializuje každý jednotlivec. Ak by som v tejto myšlienke pokračovala, tak potom by pedagógovia mali byť ako druhí rodičia a spolužiaci ako súrodenci. Je to v skutočnosti tak? A sú budúci pedagógovia pripravovaní na to, že budú pre deti v škole druhou rodinou? Lebo byť rodinou znamená akceptovať jednotlivca bez akýchkoľvek výhrad, pristupovať k nemu ako k osobnosti a snažiť sa ho podporovať v jeho výnimočnosti.“

 

Zuzana Balážová

pedagogička a výskumníčka

v blogu Pedagóg či rodič? | 19. 2. 2015

 

„Jedna základná škola vo svojom vnútornom poriadku zakázala žiakom prefarbovanie vlasov, zvýrazňovanie očných liniek, lakovanie nechtov, nosenie extravagantných účesov a oblečenia, piercing a u chlapcov neprimeranú dĺžku vlasov (max. 10 cm). Dĺžku vlasov ako aj ďalšie úpravy zovňajšku je však nutné považovať za prejav osobnosti každého človeka vrátane dieťaťa, ako aj prejav jeho správania či názoru navonok. Škola môže zasahovať do súkromia svojich žiakov v oblasti správania vrátane úpravy zovňajšku, avšak len v rozsahu, ktorý jej dovoľuje školský zákon, či iné právne predpisy. Stanovenie maximálnej dĺžky vlasov u chlapcov tieto hranice prekračuje. Právo na súkromie sa v právnej teórii označuje ako právo, ktorého účelom je zabrániť štátu nadmerne štandardizovať svojich občanov.“

 

Jana Dubovcová

verejná ochrankyňa práv

správe doručenej do Národnej rady SR | 4. 3. 2015

 

„Potrebujeme strategicky riešiť otázky nášho školstva naprieč všetkými stupňami od základného až po vysoké, pretože naozaj len dlhodobá stratégia, ktorú budú držať potom všetky politické reprezentácie, je príležitosťou na nápravu tých deformácií, ktorých sme svedkami.“

 

René Matlovič

rektor Prešovskej univerzity

počas stretnutia vedenia univerzity s prezidentom SR | 20. 3. 2015

 

„Dospelí by nemali na nás kričať, mali by tráviť s nami viac času, pristupovať k nám rovnocenne a počúvať naše názory, lebo aj deti môžu mať skvelé nápady. Rodičia by nám mali viac veriť, starať sa o nás a ísť nám príkladom. Učitelia by mohli vylepšiť školy, dávať nám menej úloh a nestresovať nás. Politici by nás mali ochraňovať, viac sa zaoberať problémami detí, rešpektovať detské sny, podporovať ich v tom a pomáhať im v budovaní lepšej budúcnosti. Všetko by bolo ľahšie, keby dospelí chceli vypočuť naše názory a brali ich do úvahy. Priali by sme si, aby vám na nás záležalo viac, ako na vývoji nových počítačov, alebo kurze eura.“

vyhlásenie detí a mladých ľudí zapojených do prípravy Národného akčného plánu pre deti

správa prerokovávaná vládou SR | 1. 4. 2015

 

„Politici nedokážu odolať zneužívaniu školy. V stredných školách si robia kampaň, pričom tvrdia, že o žiadnu kampaň nejde. Samozrejme, ak by politik vopred oznámil, že chce v škole urobiť predvolebný míting, a aby mu dali tretiakov a štvrtákov, škola by sa vzbúrila. Takže to robí inak – škole ponúkne prednášku na tému, v ktorej sa vyzná. Na začiatku prednášky potom vyhlási, že si nejde robiť kampaň, preto nebude odpovedať na žiadne „politické“ otázky. To je elegantný trik na to, aby získal priestor na svoje charizmatické pôsobenie na potenciálnych voličov a súčasne sa vyhol ich prípadným nepohodlným otázkam. Po prednáške prichádza na rad tzv. „kúpanie sa v dave,“ kedy sa politik nechá ohmatať, ovoňať a odfotiť, podpisuje autogramy. Takže napriek tomu, že sa na prednáške o aktuálnej politike nehovorilo, kampaňovú úlohu splnila.“ 

 

Juraj Smatana

stredoškolský učiteľ a aktivista

v komentári k správaniu politikov navrhuje, ako učiť študentov vyznať sa v politike

videoblog týždenníka .týždeň | 4. 5. 2015

 

„Ak sa máme pohnúť vpred, treba na chvíľu zabudnúť na normatívy, tablety, interaktívne tabule a nové dlážky v telocvičniach. A je na čase uvedomiť si, že školy sú tu pre deti. „Child centered education“ považujem za jediný správny prístup k vzdelávaniu. Lebo ak sa na začiatku opýtame, čo deti potrebujú, budeme počúvať a potom to spolu s nimi skúsime dosiahnuť, vychováme sebavedomých ľudí, ktorí si potom aj v profesionálnom živote svoju cestu nájdu.“

 

Martin Poliačik

poslanec Národnej rady SR

blogu reagujúcom na našu prvú správu z prieskumu | 25. 5. 2015

 

„Konferencia, na ktorú som prijal pozvanie, má názov Učiteľ nie je Google. Treba si však uvedomiť, že ani žiak nie je Google. Vedomosti nie sú všetko. Nám v našich školách veľmi záleží aj na tom, aby si deti budovali dobré vzťahy, aby vedeli spolupracovať, komunikovať so svojim okolím, navzájom si pomáhali. Na Novom Zélande používame tzv. otvorené kurikulum, postavené na troch princípoch – na partnerstve, participácii a pocite bezpečia, prijatia. Na deti nazeráme holisticky, komplexne a umožňujeme im ísť v učive aj do hĺbky, ponúkame im čas a priestor na to, aby sa mohli venovať tomu, čo ich baví, o čo majú záujem. Veľmi dôležitá je atmosféra na škole, pretože tam, kde sa všetci cítia dobre, tam sa všetkým oveľa viac darí – učiteľom aj žiakom. Preto sa snažíme nielen podporovať komunikáciu u detí, ale im dávať aj dostatok príležitostí na to, aby mohli vyjadriť svoj názor a aby sa cítili byť vypočuté.“

 

Marek Tesar

Pedagogická fakulta Univerzity v Aucklande

v referáte Heterogenity vo vzdelávaní na konferencii v Bratislave | 4. 6. 2015

 

„Naďalej učíme v prírodovede kuvika vrabčieho, učiteľka musí deťom vysvetľovať jeho tráviacu sústavu. Neuveriteľné. Bral by som to, ak by sa to učili o sliepke. V piatom ročníku sa na hudobnej výchove učia, čo je to v hudbe agogika a terasová dynamika. Hrôza. V šiestom ročníku učíme cezmínu ostrolistú… Lenže žiaden „predmetár“  nechce nič zľaviť z obsahu jeho predmetu, naopak, všetko považuje za najdôležitejšie na svete a ešte chce pridať nové veci, ktoré sa objavujú…Učiteľ si vyberá z dvoch možností. Buď kašle na to, čo je v štátnom vzdelávacom programe a učí podľa svojho, alebo ho rešpektuje a potom je tak preťažený, že sa neurotizuje a neurotizuje aj žiakov.“ 

 

Miron Zelina

pedagóg a psychológ

rozhovore pre denník SME | 1. 9. 2015

 

„Model nemôže byť nastavený na 5 percent špičkových jednotlivcov. Tým treba uľahčiť život, pochváliť ich a zvýhodniť, ale oni sú extrémnymi hodnotami. Ide o to, ako dosiahnuť, aby sa masa 80 percent tých, čo sú priemerní, dokázala a mala záujem zlepšiť. Ak by sme hneď aj zajtra dokázali podporiť všetkých tých 5 percent špičkových nadšencov, tak fungovanie systému ako celku sa nezmení. Lebo systém sa zmení až vtedy, keď sa niekam posunie masa tých priemerných.“

 

Martin Kanovský

sociálny antropológ a pedagóg

rozhovore pre Denník N | 20. 9. 2015

 

„Rodič má tendenciu dať dieťa tam, kde je čo najlepšie prostredie, kde sú najmenšie rozdiely. Dieťa sa však ani v dospelosti nebude pohybovať vo svete, ktorý je dokonalý. Je fajn, ak sa naučí vnímať rozdiely už v mladosti, ak sa naučí pohybovať v týchto odlišnostiach slušne a dôstojne. Pri správnom prístupe dôležitých dospelých – rodičov či učiteľov – môže získať zručnosti, ktoré sa mu raz zídu. (…) Škola je ideálnym priestorom nielen pre vyučovanie, ale aj pre nácvik toho, ako komunikovať, ako zvládať napätie, ako riešiť konfliktné situácie. Je to priestor, kde by malo byť dovolené učiť sa aj na vlastných chybách.“

 

Dušana Bieleszová

školská mediátorka

rozhovore pre Denník N | 11. 10. 2015

 

„Deti nie sú dosť dobré pre škôlky a školy, lebo sa nesprávajú tak, ako by sa žiadalo. Rodičia nie sú dosť dobrí pre školy, lebo netrávia dosť času s deťmi pri úlohách, čiže nerobia prácu školy. Podnikatelia nie sú dosť dobrí pre úrady, lebo nepodnikajú tak, ako im určujú naše pravidlá, normy a kontroly. Čo to má spoločné so zaostávaním regiónov a odchodom mladých do zahraničia? Princíp. Zvykli sme si na štát, ktorý chce meniť ľudí v prospech úradov, a nie úrady a regulácie v prospech ľudí.“

 

 Anton Marcinčin

poradca ministra financií SR

komentári pre denník Pravda | 21. 10. 2015

 

Nové švédske kurikulum bolo vypracované podľa koncepcie Leva Vygotského, že dieťa má byť omnoho aktívnejším partnerom vo vyučovacom procese ako dieťa v tradičnej škole, ktoré prevažne len prijíma vedomosti od učiteľa. Potrebovali sme v školách upevniť presvedčenie, že učenie vychádza z vnútra dieťaťa, že nie je možné nanútiť ho zvonku. Ako však aktivizovať vnútornú motiváciu detí a zároveň dodržať štátne kurikulum? Pre učiteľov bolo veľmi ťažké vzdať sa kontroly. Boli predsa zodpovední za to, aby deti urobili skúšky, čo u nich vytváralo veľa napätia. Mysleli si, že ak nebudú žiakov riadiť, nebudú môcť prevziať zodpovednosť za ich výsledky. Ak dieťa skúšku nespraví, čím sa budú môcť obhájiť? Podľa toho, čo mi povedali učitelia, tento strach vždy bol a je najväčšou prekážkou zmeny.“

 

Lars Rokkjaer

spoluzakladateľ švédskej školy Äventyret

v rozhovore pre novembrové číslo mesačníka Dobrá škola

 

„Je fatálnou chybou rozprávať sa o tom, že jedinou chybou školstva sú peniaze a platy. Toto je obrovský mýtus, na ktorý sa často debaty o školstve zužujú (…) Keď vidím učiteľov, ktorí diktujú deťom poznámky z učebnice a deti si ich majú písať do zošitov, aj keby ste im dali zajtra 1400 eur, neprestanú učiť tak, ako sú naučení. Ich prístup nezmení viac peňazí, budú učiť rovnako.“

 

Juraj Hipš

zakladateľ prvej komunitnej školy v Zaježovej

diskusii denníka SME | 23. 10. 2015

 

„Ak by sa plošne zvyšovali platy, tak pre mnohých tých, ktorí na vysokých školách už sú, zvýšenie platov nebude mat zásadný vplyv na kvalitu ich vzdelávania. Mnohé školy totiž trpia zlým manažmentom a zastaraným prístupom k výučbe. Áno, časť ľudí sa pri lepšom plate nerozhodne odísť zo školstva, resp. ich finančná frustrácia sa zníži. Ak ich však daná práca v realite nebaví (a neinovujú) alebo sami majú slabé vzdelanie, nebudú sa venovať novým prístupom vo výučbe a rozmýšľať nad účinnosťou ich učenia. Lebo ani netušia, čo to je. Očakávať plošné zvýšenie kvality výučby a vedy pri plošnom zvýšení platov je tak síce milá, ale naivná ilúzia.“

 

Emília Sičáková-Beblavá

docentka na Ústave verejnej politiky FSEV UK

ankete časopisu .týždeň | 10. 12. 2015

 

Prihláste sa na odoberanie newslettra: