Keď príde rómske dieťa zo Slovenska do Británie, v škole zapadne medzi ostatných. Na Slovensku takého žiaka pôvod a farba pleti zaťažujú oveľa viac. Prečo? Rozdiel je v prístupe, tvrdí konzultant britského ministerstva školstva Daniel Sobel, ktorý radí v oblasti inklúzie.
Inklúzia znie pre mnohých Slovákov ako neznámy pojem. Čo znamená? 

Rovnaký prístup. Je to založené na tom, že ľudí nedelíte podľa toho, ako vyzerajú, akým jazykom hovoria alebo podľa ďalších kategórií. Realita v dnešnom svete je, že stále treba bojovať proti rasovej diskriminácii.

Tvrdíte, že britský školský systém je jeden z najlepších. Bol taký stále alebo sa niečo v histórii stalo, čo prispelo k zmene škôl?

Nehovorím, že vzdelávací systém je jeden z najlepších, týka sa to len inklúzie. Napríklad, britský systém začína formálne vzdelávanie vo veku troch až štyroch rokov a to je podľa môjho názoru nezdravé. Čítať a písať by sa deti mali učiť neskôr tak, ako je to bežné v iných krajinách Európy či Ameriky. Inkluzívne vzdelávanie nie je to isté čo kvalitný vzdelávací systém. Inklúzia je len metóda ako budete zabezpečovať prístup k vzdelaniu.

A v ňom patrí Británia medzi najlepšie?

Británia chce dať rovnakú príležitosť každému a to je niečo, čo je prítomné už dlhú dobu. Snažíme sa byť morálnymi autoritami vo svete, netvrdím, že nimi sme, ale s tým pristupujeme k istým rozhodnutiam a aj preto už od roku 1920 hovoríme o bezplatnom vzdelávaní a sociálnej starostlivosti pre každého.

Študovali ste psychológiu. Prečo ste sa rozhodli pracovať práve v oblasti školstva?

Začal som učiť a ľudia sa ma pýtali, či by som im nevedel pomôcť s tínedžermi, riešiť ich problémy so správaním. Keď som chodil do školy ja, mal som obrovské ťažkosti. Strednú školu som dokončil až keď som mal dvadsať rokov. Čiže mal som podobne problematickú skúsenosť so školským systémom.

Sú vo Veľkej Británii špeciálne školy?

Áno, stále. Rozdiel oproti minulosti je ten, že teraz sú veľmi limitované. Zaradiť dieťa do špeciálnej školy si vyžaduje ozaj ťažkú diagnózu. Veľká väčšina detí chodí do tradičnej školy. Potom sú školy, ktoré sú považované za špeciálne, ale v skutočnosti nimi nie sú. Sú to školy pre deti s extrémnymi emočnými a behaviorálnymi prejavmi, ktoré potrebujú viac pozornosti. Fungujú skôr ako prevencia, škola je tradičná, ale s osobným prístupom. Viete, pre niekoho môže trieda s 30mi spolužiakmi pôsobiť hrozivo a násilie je v takých prípadoch často len snaha ochrániť samého seba.

Čo je dôležité pre deti, ktoré sú iné?

Pre každého študenta je pri vzdelávaní najdôležitejší pocit bezpečnosti. Rozdiely v myslení, schopnostiach alebo jazyku nie sú dôležité. Ak postavíte k sebe akýchkoľvek dvoch študentov, každý bude iný, lebo každý z nás je iná bytosť. Sme rozdielni, ale musíme fungovať spolu. Ak vytvoríte dieťaťu špeciálne miesto na vzdelávanie, hoci mu chcete pomôcť, v skutočnosti ho pripravíte o sebadôveru. Preto potrebujeme deti integrovať.

Čo radíte učiteľom, ako majú pristupovať k deťom so špecifickými potrebami?

Myslím, že slovo prístup je veľmi dôležité. Poviem prečo. Je veľa akademických štúdií o tom, ako majú učitelia riešiť špecifické situácie. Čo robím ja, je skôr koučing učiteľov v dlhodobom horizonte. Stretávam sa s nimi a rozprávame sa o ich študentoch, lebo je to o nich. Učitelia sa musia začať učiť od žiakov, ako ich vzdelávať.

Sú analýzy, ktoré by dokazovali, že to má pozitívny vplyv na správanie?

OFSTED (školská inšpekcia, pozn. redakcie) opakovane zistil, že ak študenta so zlým správaním zveríte dobrému učiteľovi problémy prestanú.

Je inklúzia nákladnejšia na štátny rozpočet?

Je lacnejšia. Prevádzka špeciálnych škôl je omnoho nákladnejšia a menej efektívna. Ak tieto peniaze dáte do normálnych škôl, ušetríte a to hlavne z dlhodobého hľadiska, lebo školy produkujú menej celoživotných poberateľov sociálnych dávok. Dôležité pritom je zosúladiť vzdelávanie spolu so sociálnou a zdravotnou starostlivosťou, lebo keď ich riešite osobitne, mrháte časom a čas sú peniaze. Integrovaný model šetrí obrovské zdroje.

Ako v Británii podporujete deti zo sociálne slabších rodín?

Existuje iniciatíva, ktorá disponuje zdrojmi vo výške štyri milióny libier a je určená na takéto účely. Je to veľa peňazí, školy môžu z tohto fondu čerpať a sami rozhodnúť, na čo ich použijú, aby to malo zmysel. Informácie o tom musia zverejniť na webe. Je to stanovené zákonom. Bol to najskôr šok, lebo školy neboli zvyknuté zháňať si peniaze. Podľa mňa je to však jedna z najlepších vecí, ktoré vláda urobila. Je to po prvý raz v histórii, čo školy dostali balík peňazí, sami sa rozhodujú, čo s nimi spravia a majú plnú zodpovednosť.

A využívajú ich zmysluplne?

Nájdete stupídne aj geniálne príklady. Ale je to dobré riešenie. Lepšie, ako keď vláda rozhodne, na čo majú školy použiť peniaze. Každá škola je iná, nachádza sa v inom regióne, má svoje špecifiká. Takže najlepšie vie, čo treba riešiť.

Čo je v Británii väčší problém? Poruchy učenia, ktorými trpí čoraz viac detí alebo jazyková rôznorodosť prisťahovalcov?

Nemáme žiadny problém. Problém je len v rasizme a xenofóbii. Keď poviete, že rómske deti sú pre vás problém, tak sa ním aj stanú. Keď si poviete, že sú súčasťou vašej spoločnosti a len niektorí jednotlivci majú s nimi problém, je to iné. Povedať, že Rómovia sú problém nie je správne.

Takže by sme mali zmeniť myslenie?

Presne tak. Z filozofie vieme, že pri otázkach identity je vždy rozhodujúci aj „ten druhý“, pritom vo vzťahu väčšiny k menšine funguje odlišnosť obojsmerne. Pre každú menšinu je väčšina odlišná a naopak. Treba si tu ale uvedomiť, že rozhoduje vždy väčšina a to, ako pristúpi k budovaniu vlastnej identity.

Keď rómske deti z Čiech alebo Slovenska prišli do Británie, začali mať lepšie výsledky v škole. Tu boli zaradené do špeciálnych škôl a v Británii prosperovali. Čo spôsobilo ten skok?

Iný prístup. Londýn je jedno z najviac multikulturálnych miest. Keď sedíte v metre, každý druhý v ňom má inú farbu pleti, rozpráva iným jazykom. Poznám školu, kde deti rozprávajú 25-timi rôznymi jazykmi, majú 15 rôznych vierovyznaní. Keď rómske dieťa príde do takej školy, je len ďalšie dieťa. Nič viac. Stane sa jedným z nás. Toto je kľúč.

Daniel Sobel radil britskej vláde v oblasti školstva. Pôsobí v Londýne ako hlavný konzultant organizácie Inclusion Expert, ktorú zakladal. Má praktické skúsenosti ako školský psychológ, psychoterapeut a asistent učiteľa. O vzdelávaní píše pre The Guardian. Na Slovensko prišiel prednášať na pozvanie Nového školstva a Nadácie Milana Šimečku. Viac o prednáške, vrátane prezentácie a videozáznamu, nájdete tu.

Daniel Sobel: Ako školský systém v Anglicku reaguje na individuálne potreby detí

Fotogaléria:

Zuzana Petková

Rozhovor bol pôvodne uverejnený na stránkach týždenníka TREND dňa 25. júna 2014 a nájdete ho tu.