Študoval žurnalistiku a politológiu v Bratislave, teórie nacionalizmu v Budapešti a liberálne teórie v New Yorku. Peter Dráľ vyše desať rokov pracuje s učiteľmi. V Nadácii Milana Šimečku koordinoval ľudskoprávny program a projekty interkultúrneho vzdelávania. V rámci iniciatívy Chceme vedieť viac kladie otázky a hľadá odpovede týkajúce sa slovenského školstva. Práve o budúcnosti nášho školstva a o tom, čo v dnešnej diskusii o vzdelávaní chýba, sa s ním rozprával Miro Pastorek.
Minister Peter Plavčan je vo funkcii skoro pol roka. Skúsite zhodnotiť jeho pôsobenie?
Z jeho prejavov a pomerne ústretových gest mám pocit, že má vôľu s niečím pohnúť. Vytvoril si kvalitný tím poradcov. To, o čom sme aj v kampani Chceme vedieť viac dlhodobo hovorili, že na Slovensku potrebujeme víziu vzdelávania, bude, zdá sa, v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania. Ale to je len prvý krok.
A čo teda ďalej?
Keď bude národný program rozpracovaný, bude veľmi dôležité zvoliť vhodnú stratégiu – čo, ako, kedy ideme robiť. Reforma by sa určite nemala prijať bez prípravy celého školského prostredia, učiteľov, škôl a podobne. Nemyslím si, že by to mala byť razantná reforma, ktorá zo dňa na deň zmení pravidlá. Mal by to byť postupný proces, ktorý bude najprv testovaný a vyhodnocovaný. A až keď sa ukáže, že tie opatrenia skvalitňujú vzdelávanie, vtedy ich rozšíriť na celý systém. Je tiež dôležité, aby to nebol len programový dokument vlády, ale aby sa s ním stotožnilo čo najširšie politické a odborné spektrum spolu s verejnosťou. Nemá zmysel robiť reformy vzdelávania, ak ďalšia vláda bude znova niečo zásadné meniť.
Myslíte si, že reforma má nádej na úspech?
Hlavne sa jej nevyhneme. Či to bude tento minister alebo nejaký ďalší – čím neskôr, tým horšie. Svet sa medzičasom zásadne zmenil. Naše vzdelávanie, žiaľ, nie. Nemám špeciálne nádeje voči tejto vláde, ale niekto to už bude musieť urobiť.
Aká je podľa vás úloha štátu vo vzdelávaní?
Funkčný systém vzdelávania pre 21. storočie môže fungovať v dôsledne decentralizovanom prostredí. My ho nemáme. Čo sa týka obsahu, metód, financovania aj regulovania škôl, je to príliš zošnurované. Skúsenosti zo zahraničia hovoria o tom, že podstatná časť vecí sa rozhoduje na samosprávnej úrovni, na úrovni zriaďovateľov, na úrovni škôl.
Dobre, tak aká by úloha štátu vo vzdelávaní mala byť?
V tom, že má širokým konsenzom zadefinovať víziu, prijať stratégiu a zadefinovať vzdelávacie štandardy. Má monitorovať, či sa právo na vzdelanie každého dieťaťa napĺňa. To je tak všetko. My potrebujeme dôslednú decentralizáciu verejnej správy. Štát nemá kapacitu spravovať vzdelávací systém spôsobom, akým ho spravoval posledných dvesto rokov.
Myslíte si, že by slovenské samosprávy a VÚC zvládli riadiť školstvo lepšie ako štát?
Nemyslím si, že by to zvládli horšie. Je však ťažké zmeniť celý školský systém, lebo neviete postihnúť všetky možné varianty, situácie, kontexty, jedným vopred daným modelom. Potrebujeme zhora nastaviť rámce, ale tá podstatná zmena v triedach nastane iba zdola. Ale iba ak tam nasmerujeme dostatočnú podporu.
Čo by učiteľom pomohlo, aby robili svoju prácu lepšie?
Potrebujú komplexnú pomoc. V prvom rade kvalitnú vysokoškolskú prípravu, kde bude podstatná časť štúdia praktická. Potrebujú mať dostupné formy kvalitného kontinuálneho vzdelávania. Dnes je veľa kvalitných programov nedostupných a veľa dostupných programov nekvalitných.
Čo by teda pomohlo?
Potrebujeme rozšíriť podporný systém pre učiteľov. Školy dnes nie sú len o pedagogickom pôsobení. Potrebujeme tam aj iné profesie, ktoré budú učiteľovi pomáhať. Potrebujeme viac dospelých v triedach. A v triede to potrebujeme postaviť na samotnom učení.
Čo tým myslíte?
Človek sa musí učiť celoživotne. To sa v systéme, kde mu niekto niečo nakáže a povie, aká je správna odpoveď, nedá. Vôbec si nemyslím, že vzdelávanie sa automaticky skvalitní, keď sa do systému naleje viac peňazí. Keď bude v systéme o pol miliardy viac, tak jediné, čo sa zmení, je, že tam bude o pol miliardy eur viac. Pomohlo by nielen zvyšovať odmeny, ale robiť to premyslene. Tak, aby sa odmeňovala kvalita. Keď všetkých odmeníte rovnako, de facto trestáte tých, ktorí sú kvalitní.
Čo hovoríte na prebiehajúce protesty učiteľov?
V prvom rade: ich požiadavky sú oprávnené. Hneď v druhom rade však chcem povedať, že sú jednostranné a krátkozraké. Nespokojní učitelia na začiatku deklarovali aj to, že ide o dieťa a jeho kvalitnejšie vzdelávanie. Časom sa to však zvrhlo len na platy a pumpovanie peňazí do existujúceho systému. To nie je riešenie. Nesledujeme systematicky kvalitu práce učiteľov. Myslím si, že v systéme je veľa učiteľov, ktorí sú nekvalitní.
Prečo si to myslíte?
Desať rokov intenzívne pracujem s učiteľmi a tí mi hovoria, aké nepriaznivé prostredie majú v školách na inovácie a progresívne myšlienky. Často tam nie sú dobré vzťahy. Takže ak sa niekto urazí na moje tvrdenie, že v učiteľskom stave ako celku nie je reformný potenciál, myslím, že v školstve nemá čo robiť. Musíme rozlišovať podľa kvality práce a podľa výsledkov žiakov. Meradlom úspešnosti vzdelávacieho systému má byť to, čo na konci žiaci vedia a dokážu, aj aké osobnosti sa z nich vyvinú a ako sa naučia učiť.
Vy ste zapojení do práce Komenského inštitútu. Myslíte, že takéto projekty učiteľom pomôžu lepšie učiť?
Komenského inštitút je dobrá myšlienka. Učitelia si pripravia nejaký typ intervencie alebo zmeny, ktorú chcú realizovať. Sú tam skúsení učitelia, progresívni učitelia na začiatku kariéry aj riaditelia škôl. Idea je taká, že postupne, vďaka malým zmenám, vznikne sieť inovatívnych reformátorov zdola. Avšak učitelia, ktorí idú robiť inovatívny projekt, v nejakej fáze narazia na systém. Ide to ruka v ruke – na to, aby mohli naozaj zrealizovať zmeny dole, potrebujú mať vytvorené podmienky zhora.
A čo rodičia? Čo môžu spraviť, aby bolo vzdelávanie lepšie?
Z diskusie o vzdelávaní a školstve vypadol proces učenia. Myslím, že väčšina rodičov nevie, ako sa ich dieťa učí. Nevie mu účinne pomôcť. Nikto z nás nebol vzdelávaný tak, aby reflektoval, akým spôsobom sa učí. Rozprávali sme sa s mnohými deťmi na Slovensku a ony vedia pomenovať, kedy im to ide dobre. Samozrejme, je to veľmi individuálne Pracujeme s fikciou, že na každého funguje rovnaká metóda, rovnaký prístup. Čiže rodičia, aj keď chcú, veľakrát nevedia deťom pri učení efektívne pomôcť. A ak vedia, tak nemajú oporu v tom, akým spôsobom je dieťa vzdelávané v škole. To znamená, že z neho rodičia robia rebela voči školskému systému.
Prečo?
Učenie má viesť k bádaniu, otázkam, spochybňovaniu. To sa v školách nenosí alebo na to nie je čas. A aké očakávania máme vlastne od učiteľov? Čo by mali s deťmi robiť? Aké očakávania máme od rodičov? Pointa je, že práve tu by sa požiadavky a očakávania mali stretnúť a prepojiť. Aby rodina a škola navzájom spolupracovali, lebo ide o dieťa a jeho učenie. Samozrejme, je tu aj časť rodičov, ktorá sa o vzdelávanie svojich detí nezaujíma. Nemyslím si však, že by vzdelávací úspech dieťaťa mal byť podmienený angažovanosťou alebo zorientovanosťou jeho rodičov. Vzdelanie je základné právo dieťaťa. Vzdelávací systém ho má poskytnúť v riadnej, štandardnej kvalite každému dieťaťu, aj keď sa jeho rodina oň nezaujíma.
Český expert Ondřej Šteffl tvrdí, že škola je dnes už na plnenie vzdelávacej funkcie zbytočná. Súhlasíte s ním?
Učíme sa celý život. Je nonsens si myslieť, že za krátku etapu nášho života v škole sme pripravení na všetko a potom môžeme len pracovať. Čím viac sú procesy v škole založené na prirodzenom, intuitívnom, do veľkej miery samoriadenom, ale podporovanom učení sa dieťaťa, tým je bližšie realite. Bez ohľadu na to, aký obsah a akou metódou sa učí. Škola má opodstatnenie, ak nabehne na túto vlnu. Ale ak bude vzdelávanie v školách vyzerať tak, ako väčšinovo vyzerá teraz, škola opodstatnenie stratí. Počas vyučovania sa žiaci oprávnene pýtajú – a načo mi toto bude? Mladý učiaci sa človek nemusí celkom predvídať, čo bude potrebovať. Ani my dospelí sa nad tým vôbec nezamýšľame. Musíme však začať.
Dá sa odhadnúť, čo budú súčasní žiaci potrebovať v budúcnosti?
Môžeme to len predvídať na základe trendov. Sú tu procesy digitalizácie, globalizácie, zvýšenej mobility. Veľa profesií zanikne a bude nahradených, veľa nových vznikne. Zmysluplné vzdelávanie má viesť k flexibilite, kreativite, vynaliezavosti. Nebáť sa neistoty. To sú atribúty, pri ktorých môžete odučiť akýkoľvek obsah. Väčšina obsahov je dohľadateľná a verejne dostupná. My sa len potrebujeme naučiť s nimi pracovať. Človek, ktorý vyjde zo školy, má mať súbor zručností. Zároveň sa má vedieť posúvať ďalej a byť ohľaduplný voči iným ľuďom.
Objednajte si doručenie výtlačku Atlasu predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku!
Objednajte si doručenie výtlačku Atlasu predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku!
V posledných voľbách mala strana Kotlebu veľký úspech u prvovoličov. Môže interkultúrne vzdelávanie, ktorému sa venujete, zamedziť rastu extrémizmu?
Iste áno. Ale netreba, aby to bola povinná časť osnov. Učitelia potrebujú dostatok kvalitných materiálov a vedieť s nimi pracovať. Musíme cieľavedome podporovať kritické myslenie. Keď sa prestaneme vyhýbať témam ako konšpiračné teórie či nenávistné prejavy, ak s nimi budeme aktívne pracovať, interkultúrne vzdelávanie má potenciál. Deti budú imúnnejšie a kritickejšie voči akýmkoľvek obsahom, ktoré ich v živote postretnú.
Povinné návštevy koncentračných táborov majú zmysel?
Má veľký zmysel učiť sa na akýchkoľvek autentických miestach. Škola by sa mala „rozliať do okolia“.Je však dôležité vedieť, čo tým chceme docieliť. Prísť do múzea, nechať deti, nech sa poprechádzajú a nemať premyslené, akým spôsobom chcem zamerať ich pozornosť, čo z toho chcem vyťažiť – to zmysel nemá.
V rámci iniciatívy Chceme vedieť viac ste vydali Atlas predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku. Aké naň máte ohlasy?
Už nemáme žiadnu kópiu, všetko sa rozchytalo. Zdalo sa nám, že diskusia o školstve je plytká a plochá. Preto sme do nej chceli priniesť dlhodobejšiu perspektívu. Zozbierať hlasy zdola a prepojiť názory verejnosti a odborníkov s výskumami, faktami a trendmi. Je to atlas. Neukazuje trasu, sú v ňom však rôzne možnosti a styčné body. Atlas nie je niečo, čo si vezmem na čítanie na dovolenku. Je to na dlhšie zamýšľanie sa.
Čo ešte v dnešnej debate o vzdelávaní chýba?
Oveľa viac je treba širokej verejnosti hovoriť ľudským jazykom o veciach, ktoré sú opomínané: že to naozaj nie je len o financiách a platoch, ale aj o učení, o podpore učiteľov, o vzťahoch rodiny a školy. Že keď nepostavíme do stredobodu pozornosti dieťa a jeho učenie, tak budeme stále iba na povrchu. Nepôjdeme do hĺbky k tomu, pre koho vzdelávanie vôbec máme. Pre dieťa.
PETER DRÁĽ (35)
Niekoľko rokov pracuje s učiteľmi, žiakmi a mladými ľuďmi, spoznáva školské prostredie a chce sa dozvedieť čo najviac o budúcnosti vzdelávania. Hovorí, že má papier na všeličo a patent na nič. Okrem iného doučoval väzňov v newyorskej väznici. Posledné roky sa angažuje v kampani Chceme vedieť viac a pôsobí aj ako výskumný pracovník na vysokej škole.
Rozhovor bol publikovaný v októbrovom vydaní mesačníka Dobrá škola.