Už 25 rokov sa v našom školstve dejú väčšie či menšie zmeny bez toho, aby sa k nim mohli vyjadriť ľudia, ktorých sa bezprostredne týkajú. Nezbierajú a nezohľadňujú sa podnety z praxe, nenapĺňajú sa potreby, záujmy a predstavy detí, rodičov, učiteľov a ďalších aktérov. Vzdelávacia politika sa robí „od stola“, bez verejnej diskusie a spätnej väzby. Mnohí ľudia už preto rezignovali , že niečo môžu ovplyvniť alebo zmeniť k lepšiemu.

Kvôli nepočúvaniu hlasu verejnosti sa rôzne „riešenia“ prijímajú jednostranne, zhora nadol a presadzovaním záujmov jedných skupín na úkor druhých. Dôsledkom toho sú mnohé nefunkčné a všelijako obchádzané. Aj z tohto dôvodu sa vzdelávací systém stal komplikovanou spleťou kompetencií, písaných aj nepísaných pravidiel a prebujnelej byrokracie.

Pri diskusiách o vzdelávaní takmer všetku energiu venujeme handrkovaniu sa o rôznych „prevádzkových“ otázkach namiesto toho, aby sme sa najprv zamysleli nad základným zmyslom vzdelávania a jeho žiaducou podobou v budúcnosti. To umožňuje prijímanie ďalších neuvážených rozhodnutí bez dostatočného zdôvodnenia a konzultácií. Žiadne nové „riešenie“ sa neopiera o široko akceptovanú víziu, pretože nič také sme za posledných 25 rokov na Slovensku neboli schopní vytvoriť.

V období pred otvorením našej kampane pripomínali rôzne návrhy na „riešenia“ v oblasti vzdelávania vyťahovanie zajacov z klobúka. V krátkom časovom slede sme sa dozvedali, že už nebude povinná angličtina a čoskoro, že povinnou zostane. Že sa budú a potom nebudú posilňovať hodinové dotácie niektorých predmetov. Že sa bude, a napokon nebude meniť systém financovania škôl. Že sa budú a vlastne ešte nebudú meniť pravidlá kreditového systému pri vzdelávaní učiteľov. Že už zaručene budú dlho očakávané učebnice, a pritom dodnes všetky nie sú.

V tom istom období sa v rezorte školstva kuchtilo aj niečo, čo mohlo významne ovplyvniť podobu vzdelávania na mnoho rokov dopredu. Finalizovala sa Správa o stave školstva na Slovensku, ktorá mala opísať existujúci stav, identifikovať kľúčové problémy, stanoviť ciele a navrhnúť konkrétne opatrenia. Proces je prípravy i predstavenia bol opradený množstvom tajomstiev a prikrášlený predstieraným záujmom o názory verejnosti. Správa vlastne ani nemala byť predostretá na verejnú diskusiu, a to napriek tomu, že mala výrazne ovplyvniť podstatnú časť života viacerých generácií. Navyše, hoci podrobne a kriticky opísala existujúci stav v školstve, vychádzala iba z dostupných analýz a dát, ktoré sami autori považovali za nedostatočné. Správa teda ani nemala ambíciu zmapovať potreby všetkých zainteresovaných, pýtať sa na ich predstavy o vzdelávaní a až na základe týchto zistení prichádzať s riešeniami.

Správa o stave školstva napokon nemala taký vplyv na tvorbu vzdelávacej politiky, ako sa jej zadávatelia a tvorcovia nádejali. A zajace sa z rezortného klobúka veselo vyťahujú ďalej. Bez dostatočnej diskusie sa zrevidovali štátne vzdelávacie programy. Šibrinkuje sa so zavedením povinnej maturitnej skúšky z matematiky či jednotných prijímacích testov na stredné školy. Diskusia o duálnom systéme odborného vzdelávania naplno ukázala, že ak sa s výslednou podobou „riešení“ nestotožnia tí, ktorých sa najviac týka, tak jednoducho nebudú fungovať.

V demokratickej spoločnosti je slušnosťou a povinnosťou vládnej moci včas zverejňovať zásadné zámery a konzultovať ich s verejnosťou ešte pred prijatím konečných rozhodnutí. Naša kampaň sa preto snaží vrátiť do hry hlas verejnosti.  Po 25 rokoch sa nám totiž zunovalo hrať stále iba Človeče, nehnevaj sa, a tak ponúkame novú hru Človeče, zapoj sa.

Snaha skvalitniť vzdelávanie nemusí byť cirkusovým predstavením plným prekvapení, fígľov a skrytých poínt. Môže byť serióznou diskusiou, do ktorej sa môže zapojiť každý.

Peter Dráľ