Verejných workshopov sa zúčastnila pestrá paleta ľudí v rozmanitých a v prekrývajúcich sa rolách rodičov, starých rodičov, učiteľov a učiteliek, zástupcov samospráv, verejných inštitúcií aj neziskových organizácií, podnikateľov či ľudí v slobodnom povolaní. Prišiel vinár aj letecký inštruktor, kandidáti na primátora aj miestne občianske aktivistky, riaditeľky škôl aj mamičky na materskej, environmentalista, vydavateľka, novinárka aj remeselník. Muži a ženy rôzneho veku, pôvodu, národnosti a vierovyznania. Čím pestrejšie zloženie, tým zaujímavejšie podnety vzišli zo spoločných aktivít a diskusií.

[youtube] https://www.youtube.com/watch?v=8007h0cCZpY [/youtube]

 

A ktoré workshopy boli najproduktívnejšie?

Tie, pri ktorých sa v menších skupinách zišli ľudia z iného cesta. Prejavilo sa to najmä pri rozmýšľaní o konkrétnom Čo keby…?

Čo keby boli v triedach žiaci rôzneho veku?

Čo keby bolo v triede viac učiteľov?

Čo keby bola väčšina učenia založená na spolupráci?

Čo keby bola škola všelikde, na rôznych miestach naraz?

Čo keby sa zmenila konkurencia medzi školami na kooperáciu?

Čo keby žiaci nedostávali známky?

Čo keby…?

Na workshope si každý vybral tri nápady z pomerne širokého zoznamu. Niektorí si vybrali to, nad čím už dlhšie uvažujú, iní niečo, čo im ešte nikdy nenapadlo. Niektorí svoj výber podriadili tomu, k čomu intuitívne inklinujú, iní si do zoznamu zapísali aj čosi, čo ich irituje alebo to nechcú dopustiť.

V každom meste bol workshop dobrodružstvom s otvoreným koncom. Na základe preferencií sa sformovali skupiny, v ktorých sa občas vyskytli samé učiteľky, inokedy ľudia rôzneho veku aj profesie. Mix rodičov a učiteľov sa ukázal byť náročný na čas aj komunikáciu, no vo väčšine prípadov bol veľmi produktívny. Na druhej strane prevažne učiteľská či  rodičovská skupina bola síce schopná postupovať rýchlejšie, no často narazila na limity vlastnej skúsenosti a na (ne)schopnosť pozrieť sa na tú istú vec z inej perspektívy. Dva príklady za všetky.

Švitoriace mamičky

Tri mamičky mali plné priehrštie nápadov, ako by sa prostredie školy dalo zlepšiť. Malo byť pestrejšie ako dnes… Škola by mohla vyzerať ako úľ –  v každom „okienku“ by sa deti sústredili na niečo iné… No deti potrebujú aj kontakt s reálnou prírodou… Aby sa v škole cítili dobre a boli kreatívne, musia byť pripravené z rodiny… No v naozaj tvorivom prostredí by mali byť samostatné… Pedagóg by mal v deťoch odhaliť schopnosti a nadanie… Interiér a exteriér musí byť v symbióze… Lenže prostredie tvoria aj ľudia… A mali by potom školy spolupracovať alebo by si mali konkurovať…?

Každá mamička rozprávala svoje, navzájom sa veľmi nepočúvali, ich myšlienky na seba nenadväzovali. Keďže si svoje nápady priebežne netriedili, nedarilo sa im ich kombinovať. V krízovom momente do toho vstúpila učiteľka, ktorá sa snažila dať diskusii nejaký rámec. Požičala si ten, ktorému dobre rozumie a ktorý jej v praxi funguje – roztriedenie učiva do predmetov. No trojici mamičiek to veľmi nepomohlo. Rozdelenie učiva podľa predmetov sa im intuitívne nepozdávalo, no na vlastné utriedenie nemali dostatok predstavivosti ani skúseností. Návrh učiteľky ďalej nerozvinuli a vrátili sa späť k uvažovaniu o skrášľovaní prostredia a o prepájaní interiéru s exteriérom. Skupina na konci nevedela zdôvodniť, ako zmenené prostredie ovplyvní samotný proces vzdelávania, teda to, čo a ako sa majú žiaci učiť pri rešpektovaní určitých pedagogických postupov.

Školská úderka

V inom meste sa zas vytvorila čisto učiteľská skupina, v ktorej bola riaditeľka, učiteľka a špeciálna pedagogička, všetky z tej istej školy. Vybrali si uvažovanie nad tým, ako by škola mohla byť na rôznych miestach naraz. Na začiatku sa zhodli na tom, že učenie by mohlo prebiehať aj v iných inštitúciách, nielen v budove školy. Skupinová práca potom vyzerala tak, že riaditeľka rozvrhla, čo sa kde bude učiť a ostatné dve členky skupiny spracovávali podklady, ktoré potom nalepili na veľký hárok papiera. Vo výsledku učiteľky iba preniesli súčasný model vyučovania z jednej budovy na viacero miest. V nákrese zaznačené predmety, obsah učiva aj rozvíjané kompetencie zostali nezmenené. Skupina napokon usúdila, že navrhovaný model síce môže byť realizovaný, no len výnimočne, pretože je logisticky náročný. Navyše, školy už exkurzie robia aj dnes, takže vlastne netreba meniť nič.

„Analýza“ paralýzy

Čo z toho vyplýva? Že žiadna zmena vo vzdelávaní by nemala byť samoúčelná, ale musí byť dobre premyslená a citlivo zavedená. A že vôbec nie je jednoduché prísť na to, ako čo najlepšie zapadne do komplikovanejšieho celku. Jedným sa môže zdať, že predsa stačí urobiť „túto“ jednu vec a všetko ostatné sa automaticky zmení k lepšiemu. Iní sa nevedia vymaniť zo zaužívaných postupov a premýšľanie o zmenách ich automaticky navracia späť do systému, ktorý síce nie je dokonalý, ale „nejako“ už funguje.

Pre mnohých je náročné uvažovať v súvislostiach, a práve preto je zvažovanie návrhov z rôznych uhlov pohľadu mimoriadne dôležité. Každý názor totiž v sebe nesie potenciál dobrého nápadu. Až keď sa spoločne premyslí a skĺbi s ďalšími nápadmi, môžu vytvoriť funkčný celok.

Rodičia, učitelia, deti aj experti do diskusií o vzdelávaní vnášajú rôzne perspektívy, ktoré sa môžu dopĺňať a obohacovať. Ak komunikujú v jednoliatych skupinách, sústreďujú sa zväčša len na vlastné priority a uchyľujú sa k zaužívaným schémam myslenia. Podobne potom posudzujú aj predstavy druhých, takže ľahko dochádza k nedorozumeniam. Dôsledkom toho je buď nedotiahnutie dobrých nápadov alebo zacyklenie sa v zaužívaných postupoch, ktoré sa bez vonkajšieho vplyvu nedarí inovovať. Preto sa potrebujeme navzájom počúvať, podporovať a inšpirovať. Inak si našu neochotu spolu komunikovať odnesú deti, o ktoré by malo ísť predovšetkým.

Peter Dráľ