„Čo je absolútne najdôležitejšie, aby sa v našich školách zmenilo? Stačí uveriť, ale naozaj uveriť, že každé dieťa má možnosť sa zlepšovať. O túto zmenu pohľadu na dieťa, o zmenu kultúry školy, sa môžeme začať snažiť hneď, bez toho, aby sa do systému nalievali ďalšie peniaze. Pri tom je dôležité začať sa pozerať inak aj na chyby. Majú byť príležitosťou na rast, nie na kritiku, a to na všetkých úrovniach – od hodnotenia žiakov cez inšpekciu až po hodnotenie učiteľov riaditeľom školy. Treba nájsť spôsob ako to zmeniť, “ tak znejú viac ako výstižné slová Zdeňka Slejšku, pedagóga a manažéra kampane Česko mluví o vzdělávaní. Iste sa však s nimi stotožní nejeden zo slovenských rodičov, ale i pedagógov. O tom, ako pokračuje slovenská verzia projektu s názvom Chceme vedieť viac, sme sa opäť pozhovárali s jednou z jeho iniciátoriek, Zuzanou Zimenovou.

 

V minulom čísle sme spomínali, že kampaň odštartujú neformálne diskusie i workshopy, kde a s akými očakávaniami ste začali?

Na kreatívnych workshopoch, ktoré v rámci kampane organizujeme v rôznych častiach Slovenska, sa ľudí pýtame najmä na ich predstavy o škole budúcnosti. Workshopy sú celodenné, dopoludnia diskutujeme s deťmi v školách, popoludní s ich rodičmi, učiteľmi a s ďalšími „dospelákmi“ o tom, ako by malo vyzerať vzdelávanie o dvadsať rokov. To nie je až taká vzdialená budúcnosť, ako sa na prvý pohľad zdá, vtedy budú mať v školách deti súčasní ôsmaci – deviataci.  Keď sa ich pýtame na názor, mnohí si to vedia celkom živo predstaviť a keď sa rozhovoria o tom, čo by chceli, aby ich deti v škole zažívali, je jasné, že hovoria vlastne o sebe – o tom, čo sa im v súčasnej škole páči, aj čo by svojim deťom nepriali.

 

Naplnili tieto stretnutia Vaše očakávania?

Workshopy sú skvelou príležitosťou na stretnutie ľudí, ktorí sa vzájomne nepoznajú, spája ich však záujem o budúcnosť našich detí. Toto zatiaľ funguje veľmi dobre. Ukazuje sa, že tí, ktorí majú na spoločnú diskusiu naozaj chuť, si na ňu čas nájdu, prídu a vedia diskutovať k veci. V školstve sa však toho deje veľmi veľa a my vnímame, že ľudia chcú hovoriť aj o aktuálnych problémoch a návrhoch na zmeny, ktoré sa dotýkajú súčasnosti. Rodičia, ktorí vodia do škôl svoje deti dnes, chcú vedieť, čo ich tam čaká zajtra, o rok, o dva. Preto sa v našich aktivitách sústredíme na obe oblasti ich záujmu – na spoločné uvažovanie o možných scenároch vzdelávania v budúcnosti, aj na komentovanie aktuálneho diania v školstve. Na rôzne aktuálne témy organizujeme okrúhle stoly, kde sú už vo väčšej miere zastúpení rôzni odborníci, avšak aj tam vždy prizývame rodičov. Jednotiacim prvkom oboch samostatných aktivít – workshopov aj okrúhlych stolov – sú deti a ich potreby, ktoré by mali školy vedieť naplniť.

 

Čo konkrétne vyšlo na povrch a čo vás najviac prekvapilo?

Zaujímavé je, že na našich podujatiach hovorí odborná aj laická verejnosť o podobných prioritách vo vzdelávaní, obe skupiny ponúkajú podobné návrhy na zmeny, ktoré by mohli deťom prospieť. Samozrejme, obe skupiny hovoria rozdielnym jazykom, experti zložitejším pedagogickým a laici jednoduchším rodičovským, v zásade im však ide o spoločnú vec – aby škola a rodina spolu nebojovali, ale sa navzájom podporovali, aby zbytočný dril nezabíjal v deťoch prirodzenú zvedavosť a chuť učiť sa, aby dospelí vedeli deti vypočuť a pomôcť im, keď to potrebujú… V rámci kampane neriešime, koľko má byť v školách hodín matematiky či telocviku, alebo či bude zamestnávateľom učiteľov samospráva alebo ministerstvo, ľudí oveľa viac zaujíma, či sa zlepší školská klíma, ako bude na deti vplývať čoraz tvrdšie testovanie alebo či dostanú konečne všetky učebnice.

 

Ako Vašu iniciatívu vníma odborná verejnosť? Skutočne chcú počúvať názory a postrehy rodičov o škole budúcnosti?

Odborníci dlhodobo avizujú, že reforme školstva sa na Slovensku nedarí. A rovnako ako rodičom, aj im chýba priestor na vyjadrenie, preto mnohí radi prijímajú pozvania do našich diskusií a pokojne si sadnú za jeden stôl s laickou verejnosťou. Niekedy to síce za tým  stolom zaiskrí, ale to je úplne v poriadku, patrí to k dobrej diskusii. Cieľom nie je dospieť k zhode za každú cenu, ale kvalitná a slušná debata, v ktorej sa prevetrajú rôzne argumenty pre aj proti. Ani toto nie je na Slovensku bežná vec, vedieť s niekým slušne nesúhlasiť, bez urážania a zákopových vojen. Z tohto pohľadu má kampaň ešte jeden potenciál – môže pomôcť kultivovať našu vzájomnú komunikáciu, čo je pre lepší život ľudí možno dôležitejšie ako bezchybné ovládanie gramatiky.

 

Nedávno naši zákonodarcovia neschválili, resp. nedotiahli novelu zákona, ktorou by sa získalo viac financií na zvýšenie počtu osobných asistentov pre deti v školách, čo je pre rodičov mnohých znevýhodnených detí fatálne rozhodnutie…  Ako to vidíte vy?

Je tragické, keď štát, ktorý sa považuje za vyspelú demokraciu, nielenže slabším nepomáha, ale im ešte hádže polená pod nohy. Okrem toho, že deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami nemajú v školách k dispozícii dostatok asistentov, špeciálnych pedagógov, či psychológov, nemajú dostatok ani kompenzačných pomôcok. Slabozraké a nevidiace deti nemajú knihy v Braillovom písme, pre nedoslýchavé deti nie je dostupná technika, s ktorou by lepšie počuli, deti s obmedzeným pohybom nemajú v školách rampy na vozíky, ani upravené toalety a špeciálny nábytok im musia spravidla zhotoviť zruční rodičia. Z tohto pohľadu nie je fér, ak sú prioritou v školstve nové tablety a namiesto základného vybavenia.

 

Kde budú prebiehať ďalšie stretnutia?

Boli sme v Šamoríne a v Pezinku, chystáme sa do Novák, Lozorna a do Banskej Bystrice. Odtiaľ sa začneme presúvať viac na východ Slovenska.

[youtube]http://www.youtube.com/watch?v=8007h0cCZpY[/youtube]

 

Môžu vás kontaktovať napr. aj zástupcovia kultúrnych inštitúcii a podobne, ak by mali záujem o zorganizovanie verejnej diskusie?

Budeme veľmi radi, ak tak urobia. Vlastne sa to už aj deje. Kampaň sme nedávno prezentovali na konferencii učiteľov Učíme pre život v Poprade, kde sme v diskusii spontánne dostali od riaditeľov škôl ponuku prísť zorganizovať workshop aj v ich škole a meste. Ponúkli sa dokonca, že nám pomôžu s organizáciou. Podobnú odozvu máme aj zo Šamorína, kde jeden účastník workshopu prejavil záujem rozšíriť kampaň do ďalších miest na južnom Slovensku. Teší nás to, pretože presne o toto v kampani ide – o vzájomnú interakciu a spájanie síl. Budeme radi, ak sa napokon ukáže, že Slovensko má aj v tomto potenciál.

 

Eliška Fričovská

Článok bol pôvodne publikovaný v májovom vydaní mesačníka MAMA a ja.